Navonok dospelá baba, no sosrdcom detským. S tým ktoré vie snívať, nemo a niekedy bezhlavo bojovaťza svoju pravdu. To som ja!
V ráno toho slávnostného dňama prebudil telefón. Bliká na ňom správa. Prvé blahoželanie... Smelé, veselévykročenie do narodeninového dňa. V škole ma privítali superosôbky (spolužiačky - šošovičky), ktoré mi pevne stisli ruku, triasli ňounekonečne dlho, na perách úsmev a kopec krásnych slov. Nastalorozbaľovanie darčekov. Jééééééééé, kačička. Radosť a slzy šťastia. To bolojediné, ako sa na to všetko dalo reagovať. Po ani nie tak náročnom dniv škole sa rozhodli niečo podniknúť, aby sa mi tento deň vryl hlboko dopamäti, srdca. Atmosféra neopísateľná. Mohla by som o tom písať veľa, nonechcem. Podstata by potom isto ušla kdesi preč.
K tým pre mňa dôležitýmosobám nepatrí len tých pár vybraných spolužiačok, bez ktorých by som si nejakoživot nevedela predstaviť, ale i ľudia z úplne iného „cesta“,kraja,... Vzdialení pár metrov alebo snáď desiatky či stovky kilometrov. Jednýmslovom PRIATELIA. Ľudia, ktorí si spomenuli a mysleli na mňa ajv tento deň.
Najkrajším, najväčším a najvzácnejšímdarom sú mi práve oni. Nejde tu predsa o to, koľko darčekov dostanem, aleo moje srdce, o obohatenie, radosť, šťastie. A moje srdcedostalo teda dostatočne zabrať, pretože ma v tento deň obklopovali ozajstníkamoši, správni ľudia. Vďaka nim sa stala táto „malá“ kopa hodín mojimnajkrajším narodeninovým dňom.
Nenachádzam viac slov, akovyjadriť moje šťastie.
Možno len veľká vďaka a ešteveľa takýchto dní ....
Ďakujem sponzorom: Janke, Janke,Danke, Mati, Barči, Saške, Darli a samozrejme Kačke, Harrymu, všetkým,ktorí si na mňa spomenuli ...
Ďakujem aj tým, ktorý zabudlia od ktorých som to nečakala ....
