o daždi, ktorý by mal vraj posunúťnaše hlavy o pár centimetrov vyššie k nebu. Mali by sme vraj čosipovyrásť, ak zmokneme práve májovým dažďom.
Ktorý je potom mesiac,v ktorom od dažďa pocítime lásku? Hm. Možno zase máj! Veď ďalšie tradíciekolujú: „Máj – lásky čas.“ Súhlasím s týmto tvrdením. No ponúkami čosi viac.
Prečo by sme mali niekoho ľúbiťlen jeden mesiac v roku, či preukázať svoje city len
14. februára? Na pohľad možnopríliš bežné veci, také samozrejmé ako je láska. No dokážeme bez nej žiť?
Človek berie tieto veci akonejakú istú vec. Spolieha sa na lásku, pritom nič nedáva, stále len berie, čosivyžaduje. A tak po čase aj zabudne na cit, zabudne na pocit ľúbiťa tiež na to, aké to je, keď jeho má ktosi rád. Z tak normálnych vecísa potom stávajú veci nenormálne, ťažko dosiahnuteľné, kdesi zabudnuté.Strácame hodnoty, zabúdame poďakovať či prosiť.
A preto každý deň je tým pravým dňom vyjadriť city,povedať mám ťa rád. No nie iba tak do vetra. Aby tie slová vyzneli, lebo raz zadeň to musím povedať, ale aby boli zrkadlom našej duše, nášho srdca. Nech satieto slová stanú ústami nášho vnútra.
Nech každý deň Pán Boh nadelí toľko dažďa, aby každý moholzmoknúť do nitky aspoň trikrát. Pretože v takomto daždi sa oplatí stáťnečinne. Pri takomto dotyku nebeských kvapiek naše telo pocíti dôkaz Boha.Dôkaz lásky.
Nech je každá kvapka dažďa kvapkou lásky. A my sanebojme rásť. Nebojme sa ukázať, že tá láska v nás našla korenea rastie. Dávajme z nej ovocie aj tým, ktorí nemajú radi kvapkylásky. Tým, ktorí sa boja, neveria ...
„Nech padajú kvapky lásky na túto našu zem,
aby úrodnou sa stala, aby rástla láska z nej.
Aby ľudia v sebe našli ten drahocenný stred,
aby búrky, mračná, sváry boli navždy preč.“
