Dneska som nemala najlepší deň, ale boli aj horšie. Ráno som zažila nehorázny výstup s otrasným krikom a nadávkami a to len preto, lebo sa niekto predbehol v rade, keď čakal kým ho obslúžime. Asi pár minút na to prišiel rozzúrený muž. Hľadal aktéra hádky, ktorý použil na adresu jeho manželky pár „milých“ slov. Vyhrážal sa tým, že má šťastie, že ho tam už nenašiel, lebo by ho vraj musela odviezť záchranka. Už hneď od rána bol skrátka frmol. Pri tom všetkom ma stihla poštípať včela, ale nejako som nemala čas riešiť ani túto situáciu. Neskôr poobede, keď sa to trošku upokojilo sa tam ukázal ďalší „prípad“. Starý chlap s nemiestnymi a hlúpymi narážkami. Každá z jeho návštev bola „obohatená“ o nejaké to promile navyše. Úprimne som sa tešila na to, keď pôjdem domov a aspoň na dvanásť hodín budem mať od toho všetkého pokoj.Prišla som na stanicu. Mala som ešte asi päť minút dovtedy, pokiaľ mi príde vlak. Sledovala som jeden starší pár. Sedeli na lavičke. Medzi nimi bol batoh a každý sedel na jednom konci. Tých päť minút sa nejako predĺžilo na pätnásť, keďže vlak opäť meškal a oni tam sedeli len tak a nič nehovorili. Celú dobu boli ticho. Každý sa pozeral na opačnú stranu. Vyzeralo to medzi nimi dosť napäto. A zrazu sa ich ruky stretli na batohu, ktorý spoločne dali na zem a prisunuli sa k sebe. Objali sa. Pobozkali. Vtom začali ťukať závory a tak som sa postavila a išla čakať na prichádzajúci vlak. Nastúpila som, sadla som si a začala som premýšľať nad uplynulým dňom. Tešilo ma a hrialo pri srdci aspoň to, čoho som bola „svedkom“ na stanici. Spokojne som zobrala do ruky časopis a prečítala si tú krásnu vetu. Uvedomila som si hĺbku tých slov, ktoré tam stáli čierne na bielom. Ako málo stačí ku šťastiu! Na chvíľu som zatvorila oči a snívala som..
