Tak ako sa minule potichúčky vyparil zrazu bol opäť tu. Nečakala som to. Bola som nahnevaná a netúžila som znova vidieť jeho tvár. Počuť tie ťažké slová, aj keď ma jeho prítomnosť liečila. Nechcela som mu opäť dovoliť pristúpiť tak blízko, otvoriť sa. Cítiť nádej, že to popochopí a potom ho len tak nechať znova zmiznúť bez toľkých odpovedí na moje otázky. Na jednej strane som túžila po tom, aby prišiel. Ale obávala som sa bolesti. Iba tíško vyriekol: "Som tu, tak ako si si to želala." Nebojácne ma chytil za ruku a ja som len nemo sledovala čo robí. Nikomu som nedovolila, aby bol tak blízko. Aby sa ma niekto dotýkal. Ale on ako keby mohol všetko. Jeho dotyky mi neubližovali. Cítila som z nich niečo neopísateľné. Silu. Odvahu. Lásku...
Povedal, že vždy keď zavolám, príde. Len musím chcieť. Prišiel len preto, aby ma objal a povedal, že ma má rád. Bola som zo seba sklamaná. Sklamaná z toho, že som na to prišla až tak neskoro. Keby som to tušila. Prišiel by skôr. Keby som to vedela. Keby som si to pripustila...
Zahľadela som sa do prázdna. A keď som mu po chvíli chcela povedať prepáč, už tu nebol. Viem, že ak ho poprosím, odpustí mi.
Tak opäť zajtra.... priateľ môj...
