Počula to ticho, ktoré tak neuveriteľne nahlas kričalo. Počula každé slovíčko, ktoré vychádzalo priamo z jej srdca. Bolo to zvláštne. Mala v sebe toľko pocitov a nemohla urobiť ani len ten najmenší krôčik. Mala chuť vziať do rúk gitaru a nežne si lalákať tie slová. Slová, ktoré bolia, ale zároveň skrývajú nesmiernu krásu. Mala chuť zatvoriť oči a nechať sa viesť túžbou, ktorá ju napĺňala a kvôli ktorej dokázala pravidlene dýchať. Do očí sa jej vtlačili slzy. Jej srdce kňučí a volá o záchranu. Skrýva svoju tvár... Mala pocit, že boj, o ktorom tak snívala vopred prehrala. A to srdce, ktoré mala otvorené dokorán malo až príliš veľký vchod.... Túžila zatvoriť oči a nechať sa unášať...
Nehasnúca túžba...
Len vpredu bolo veľké svetlo a jasná žiara. V kútiku, celkom vzadu v úplnej tme sedelo dievča schúlené do klbka. V ruke stískalo farebný ruženec s nádejou... celkom malou dušičkou a úprimnou prosbou a modlitbou na smutných perách. Oči mala zaliate v slzách...