Nosíme v sebe veľký zázrak – srdce, ako spieva v jednej piesni Igor Timko. Srdce, ktoré nás poháňa... Ak je šťastné všetko to ide akosi samo. Ale čo príde, ak sa človek cíti sám? Ak sa cíti opustený. Čo ho vtedy má poháňať? Čo ho vtedy má hnať dopredu. Vtedy, keď stojí pred zatvorenými dverami a ponúka všetko čo má. Ak to všetko, čo má ponúka na vystretých dlaniach...Ak sa stretá s odmietnutím...Možno jediné od čoho sa môže odraziť sú spomienky, ktoré sa nikdy nevymažú, ktoré nikdy nezmiznú! Ale čo ak prídu prekážky? Ak sa počas cesty vypredajú všetky záchranné vesty? Ak akákoľvek snaha, nápad, povzbudenie sa nejako otočí presne opačne ako by sme si priali? Vtedy je potrebné sa snažiť aj naďalej bojovať, nevzdávať sa svojich snov, túžob. Veď každá cesta raz stúpa a raz klesá. Je dôležité zotrvať, posilniť sa, znova vstať a prísť do cieľa po svojich....
Je ťažké nechať veci len tak plynúť, čakať kým sa to možno nejako samé vyrieši. Je ťažké zavrieť si ústa a ešte ťažšie zatvoriť si srdce pred tým, čo sa deje. Nič na to nepovedať, aj keby nás v tej chvíli nevedeli zastaviť a prerušiť našu reč od toho, koľko vecí by sme k tomu dokázali a vedeli povedať...
Je ťažké každé ráno sa prebúdzať s nádejou a večer si zase líhať s pocitom neúspechu...Už som z toho unavená....Nevládzem...
