Všetko sa to začalo zhruba predasi rokom. Prvá sms-ka, prezvonenia, prvý telefonát a neskôr aj párstretnutí.
Môj život sa v poslednej dobenejako zmenil. Pocítila som dotyk Boha. Neviem či je to zmena pozitívna alebonegatívna. No ja som za ňu vďačná a teraz vidím veľa vecí, ktoré sompredtým nevidela, vidieť nemohla a ani možno vidieť nechcela. Boh mi opäťukázal, že existuje a že na mňa nezabudol. Že aj mne niečo krásnepripravil.
Je zvláštne, že som túto osobustretla a že mi poskytla toľko priestoru sa vyrozprávať a naopak ajveľa počúvať.
Nesmierne veľa minút telefonátovcez prázdniny ma prinútili sa zamyslieť nad takými obyčajnými vecami, ktorýmsom predtým nevenovala prílišnú pozornosť.
Naučila som sa vážiť slová v rozhovorocha netrepať len tak dve na tri, počúvať srdcom a čo je hlavné, naučilasom sa mať rada aj z inej strany, ako som to dovtedy poznala. Musím však dodať, že nie jevšetko zlato, čo sa ligoce. Môj „životný príbeh“ zatiaľ nenašiel šťastný koniecako to v rozprávkach býva zvykom. Život sa mi nie príliš často podobározprávkam, ale to asi nie som jediná.
Skončili prázdninya s tým aj večere plné slov, ktoré sa mi vryli hlboko do srdca. Terazo spomínanom človeku neviem skoro nič. Neviem čo sa deje, čo prežíva, čisa trápi, alebo či je naopak šťastný. Čo robiť? Jediné čo mi zostáva, je modliťsa a prosiť o kamarátstvo s tak pre mňa dôležitou osobou.
Je ťažké vidieť to všetko tak,ako to ozaj je, no aj tak sa nevzdávam a verím. Verím v to, že raz sato všetko dá do tých možno „prázdninových koľají“ a všetko bude fajn.
Tento článok je venovaný dúfam,že ešte stále usmiatemu super človeku, ktorý pre mňa veľa znamená a mám hostrašne rada.
... svetlo v duši :o) ...
foto: janka
