Keď je vonku krásne, mám chuť tancovať na ulici, vyspevovať, jednoducho vniesť svetlo tam, kde majú tmu. Ako keby sa mi v tej chvíli vymazalo zo srdca všetko to škaredé. To čo mi niekedy tak strašne bráni usmiať sa. Svet je zrazu pre mňa krajší, farebnejší. Akoby žiť malo opäť zmysel. No ak je aj deň ochudobnený o obraz tváre žiariaceho a nádherného slnka, tak potom je aj moje srdce zakryté mrakmi a nedokáže prijímať tie lúče lásky či dobrej nálady od osôb, ktoré ho obklopujú. Vtedy nastupuje na javisko smútok. Cesta domov vlakom so slúchadlami v ušiach je plná utápajúcich sa myšlienok. Túžob po nesplnených snoch. Často je ťažké povedať slzám stop...
Veci vo mne a okolo mňa sa zmenili. Možno som už konečne dospela. Ale aj tak navždy zostane aspoň kúsok môjho ja detský, pretože nikdy neprestanem veriť na zázraky a snívať. Ale o čom som presvedčená je, že už nechcem mať okolo seba ľudí, ktorí hrali divadlo. Ktorí všetok ten čas hrabali iba pre seba a spätná väzba, tak ako to u priateľov chodí, akosi neprichádzala. Ba priam postupne "rozkrádali" môj život, až som napokon stratila to najcenejšie čo som mala.
Aj keď mi je teraz zaťažko sa usmievať, pozrem hore na oblohu a to, čo vidím mi vyčarí úsmev. Aj keď je to ťažké a stále to bolí...
