Tak je to často i s naším vnútrom. Možno chŕlimenervozitou, nepochopením, negatívnou energiou a čo sa nám miesto tohovráti? Sme priam sklamaní z reakcie ľudí, ktorých stretávame. Odsúdenie,výčitky. Tie sú nám vyhadzované von, na svetlo našich očí. Človek všakpotrebuje v takýchto dňoch podporu. Potrebuje vidieť, že pri ňom ktosistojí, že ho má ktosi aspoň kúsok rád. Stačí jednoducho pomôcť. No v tomje asi ten najväčší „háčik“.
„Na Tebe mi nezáleží! Čo ja s Tebou mám? Poraď si sám,ja nemám čas!“ Toto všetko sa ozýva z úst priateľov, ak ich teda tak smiemnazvať. Ľudia zahľadení do seba, na svoje dobro. Urobia čokoľvek pre svojeblaho, ale ako náhle ide o Teba, dajú spiatočku.
Čo sa to deje v dnešnom svete?
Predsa na volanie o pomoc sa neodpovedá odmietnutím...
Na volanie o lásku sa neodpovedá nenávisťou...
Ľudia si medzi sebou majú pomáhať, aspoň tak ma to odmalička učia moji rodičia. Máme tu byť jeden pre druhého a to nie lenv rodinách. Nechodiť slepo po uliciach s klapkami na očiach... Oči súpredsa bránou k srdcu, tak ich majme otvorené, aby sme počuli či videlizatiaľ tú márnu prosbu blížneho o pomoc.
Srdce smädné po láske, priateľstve, porozumení kričí stáleto isté. A čo sa mu vracia späť na jeho volanie? Je to smiešne, ale tieisté slová, ktoré samo v zúfalstve vypustilo.
Staňme sa ozvenou sŕdc našich blízkych, priateľov...
Nebuďme ľahostajní v konaní dobra...
Rozdávajme lásku a úsmev...
Tak poďme, začnime hneď!
PS: Ďakujem všetkým mojim „malým“ ozvenám, ktoré sa midostávajú do srdca skôr ako stihnem niečo zakričať. ĎAKUJEM....
foto - internet
