Včera som stretla ženu. Mladú. Životom okresanú. Jej slová boli ťažké, bolestivé, priam kruté. Dotýkali sa ma a zraňovali. Nechápala som. Slzy sa mi tlačili do očí a bolo mi strašne ľúto všetkého, čo rozprávala. Chcela som jej pomôcť, ale nevedela som ako. Nevedela som, čo môžem pre ňu urobiť, aby sa cítila aspoň o kúsok lepšie. Len tak som tam bezmocne stála a počúvala. Jediné, na čo som sa zmohla, bolo pozvanie na zmrzlinu. Tie krásne detské oči, ktoré na mňa pozerali, keď dostali zmrzlinu...opäť som sa aspoň chvíľu cítila ako v raji.
Cez to všetko, čo ju čaká, čo prežíva, cez tie všetky starosti som jej aj tak trošku závidela ten úrpimný detský úsmev, ktorý dokáže potešiť a na chvíľu "vyliečiť" tú bolačku na srdci.
Keď sme sa lúčili sľúbila som jej, že na ňu budem myslieť a ak budem vedieť pomôcť, rada to urobím. Pre začiatok sa však pomodlím...
Nakoniec som bola rada, že som ich stretla...
