Hodiny ukazujú niečo po desiatej!Zrazu ma len tak napadne pozrieť na telefón. Na displeji mi svieti nová správa.Otvorím ju. Čítam. Čakám čo príde. Prečítané. Nastáva chvíľka na zamyslenie.A čo teraz? Radovať sa z tak dlho očakávanej odpovede alebo možnosmútiť nad obsahom informácie?
Jedno i druhé je u mňav tomto prípade, myslím, normálna reakcia. Tvárim sa, že všetko je ok! Veďaj je! Presne som to čakala a tušila. No možno jedno slovo navyšev správe by zmenilo moju náladu, či možno plač na čosi iné, lepšie. Možnoby som to brala celé inak. Možno...
Na jednej strane radosť. Niektobol stratený a našiel opäť cestu ku mne. No nie je to iba na chvíľku? Nieje to iba križovatka, na ktorej sme sa opäť stretli? A potom sa vydámesvojou cestou? Nejde o cestu rozdelenú veľkým múrom a na jednejstrane stojím ja a ten niekto stojí na druhej? Možno hej, možno to celéspadne a tá „novostavba“ sa už nebude dať postaviť, tak ako ju ktosikedysi naplánoval. A mne zostanú len oči pre plač a srdce plnésmútku.
No ja dám na slová v sms-kea budem sa modliť a dúfať, že priateľa nestratím.
Veď tam bolonapísané: „PRIATELIA.“
Nádej a modlitba ...
