Mám problém s odosobnením, oslobodením. Neodmenená, neopätovaná či nevypočutá snaha, ktorú prejavujem na dosiahnutie „cieľu“ ma dokáže odradiť od všetkého. I od samotnej veci, ktorej sa to týka. Taktiež od mojich vnútorných záležitostí. Neúspech sa premieta do vzťahov. To, že sa mi dačo nepodarí dokážem preniesť aj na ľudí, ktorí s tým vôbec nemajú nič spoločné. Síce stoja pri mne a chcú mi pomôcť, no moje rozrušenie a nepokoj ich znechucuje. Moje konanie nepokladám za správne. Ne lien, že ja si ubližujem a vytváram si zbytočné vrásky rozčulovaním sa ale i moje postoje voči tým, ktorí mi podávajú ruku, aby som sa neutopila, nie sú vhodné. Niekedy mi pomôže plač, inokedy len monológ so zvýšeným tónom hlasu. Včera bola popolcová streda. Začiatok niečoho, čo môže i mne pomôcť na vnútorné uzdravenie. Na to, aby som lepšie zvládala i takéto situácie. Aby som možno pochopila, že všetko sa dá zvládať ak sa chce. Že niektoré veci je zbytočné si pripúšťať tak blízko, skôr by som sa mala zamerať na čosi oveľa dôležitejšie. A keď už nastane táto situácia tak zachovať chladnú hlavu a myslieť na to, že nie som sama. Brať to športovo a netrápiť sa. Stačí sa len prispôsobiť a prijať veci také aké sú, lebo nikdy nebudú spokojní všetci. To nás čaká až tam hore. Tak makajme na sebe, aby sme sa tam stretli.
