Kričím. Kričím čo je ledeburit. Aká je moja obľúbená farba. To, že nemám rada zimu ale v snehu by som sa vedela blázniť hodiny. To čo ma ťaží. Možno robí ozaj šťastnou a kúsok dôležitou.
Klamala som. Stále klamem... Usmievam sa ale ten úsmev neodráža to, čo naozaj cítim. Radujem sa, ale tá radosť je nacvičená, neúprimná. Stáva sa zo mňa niekto celkom iný. Nelietam, držím sa pri zemi, aby som si pádom zase nerozbila ešte nezahojené doráňané kolená. V hlave mi znejú slová pokazeného magneťáku. Zasekntá kazeta obviňovania. Sebaobviňovania. "Keby si to urobila inak. Keby si sa správala inak. Keby si bola dospelá. Keby si si vážila vecí, ľudí... keby... keby... Je to len a len tvoja vina!" Tieto neutíchajúce a stupňujúce sa slová ma kúsok po kúsku zabíjajú. Prečo som bola taká hlúpa? Prečo som to dopustila?
Kričím. Stále viac a viac.. ale aj tak to nepomáha. Už to nemôžem vziať späť, prežiť to nanovo. Tak veľmi by som si to želala...
