Kiežby sa dalo naprogramovať aj srdce. Červeným gombíkom.Vypnem. Zapnem. Doľava. Doprava. Alebo lankom. Bolo by to celkom jednoduché.
Niekedy by som pristúpila na takú možnosť... Mám pocit, žeuž aj pred najbližšími priateľmi sa musím tváriť inak. Inak sa tváriť. Inakcítiť. Je to správne? Určite nie.
Zostala som sama na opustenom ostrove, alebo sa mi to všetkoiba sníva? Hm ... Sen to bohužiaľ nie je a všetko čo prežívam je takskutočné. Prečo? Mám v srdci pocit, ako keby niekto zobral gumua gumoval. Gumoval všetky tie chodníčky, ktoré som si poctivo vybudovala.Cestičky priateľstva. Keď to takto bude pokračovať i naďalej, tak sa isto budemoje srdce podobať iba takému výkresu. Výkresu, ktorý bol síce pomaľovaný, alezostali na ňom len stopy po kreslení. Náznaky toho, že niekedy tam bol nádhernýobraz.. No všetko je zrazu akosi zázračne preč.
I keď so mnou nie je všetko jednoduché, chcem sapokúsiť obtiahnuť zmiznuté stopy. Pre istotu ich zvýrazním fixkoua poistím modlitbami. Veď nechcem, aby sa moje srdce stalo iba takým nazavolanie.
foto - internet
