Sedím na brehu priehrady, slnko pomaly zapadá. Pofukuje jemný letný vánok. V pozadí počuť smiech priateľov, ktorí sa naháňajú, bavia. A mne robí spoločnosť len smútok, samota a zaslzené oči. Už zase som smutná a inak to asi ani nebude...
Všetko sa to úplne otočilo. To čo bolo isté, ja zrazu najneistejšie, či priam nemožné. A čo bolo nemožné, je zrazu také pravdepodobné. Už sa mi nad tým všetkým nechce ani premýšľať. Nemám silu ani chuť sa tým ďalej zaoberať. Ale ako to mám urobiť, keď mi to srdce nedovolí?
Niekedy sa priateľmi nazývajú aj ľudia, ktorým však pri problémoch či vážnych veciach vidíme iba chrbát. Vidíme ako odchádzajú a nemajú záujem možno pomôcť, možno stáť pri nás, držať nás za ruku, byť oporou. Je to smutné a zvlášť od ľudí, od ktorých by sme to vôbec nečakali...
A tak odchádzam z pláže s nezmenenými pocitmi, a stále s tým istým smútkom, avšak so zistením, že aj napriek tejto ťažkej situácii mám ozajstných priateľov, ktorí sa za mňa postavia. Nie je ich síce veľa, ale sú!
