Často si o druhých, s ktorými som dlhšie nebolav kontakte myslím, akí sú šťastní, ako im je dobre, nič im nechýbaa podobne.
No príde jedno slovo, jeden pozdrav a to cele sa zrúti.Podľa toho jediného slova viem rozoznať, že sa čosi deje a niečo nie jev poriadku.
Aj keď niektorí ľudia už nemajú v mojom živote takémiesto, aké kedysi mali, neznamená to, že nemajú žiadne. Majú. Nedokážemvymazať spomienky.
A zrazu, keď počujem človeka, ktorý sa mi prihovára.Človeka, ktorý mi zmenil život, naučil ma množstvo vecí... Vtedy si uvedomím,že sa vôbec nemá tak dobre, ako som si celú dobu myslela. Vtedy cítim akoby mido srdca ktosi vrazil obrovský nôž. Veľká bolesť a taká bezmocnosť!
Toto je okamih, kedy sa zamyslím aj ja sama nad sebou,svojím životom, nad ľuďmi, ktorí ma obklopujú. Nad tým, čo robím ...
Behom jednej sekundy sa zmení život, či môj, či iných. Vtedyzmiznú všetky nádeje! Je všetkému koniec. A ja len dúfam, že tie slováboli iba snom. Takým nezmysleným. Iba snom. Výplodom fantázie....
Trhá mi srdce, keď vidím a cítim, že priateľom sanedarí, sú nešťastní...
No v tomto prípade len asi veľmi ťažko môžem pomôcť.
Možno tak modlitbou a uistením človeka, o ktoréhoide, že sa budem snažiť stáť pri ňom. Budem sa snažiť ako len najviac viem.
... tak mu to odkážte...
foto - internet
