Milujem dni ako boli tento týždeň. Jasné a slnečné, akoby už bolo leto. Teda až na ten vietor a chlad. Ale keď na mňa cestou zo školy svietilo tak príjemne slniečko, dokázala som mu s radosťou odpustiť všetky nedostatky spojené s reálnym ročným obdobím...
Úplne ma to pohltilo. Cítila som sa ako cez leto, akoby som si už šla domov po plavky a už-už bežala na kupko. Každý z tých slnečných lúčov mi pripomínal nejaký krásny zážitok z leta. Niečo, čo už asi nikdy nezažijem alebo nie v takej miere. Lebo už som veľká. Už sa nechodí (v mojom veku) na prázdniny do tábora a ani koncom roka do školy v prírode. Teraz ma čakajú brigády a možno dovolenka so zopár priateľmi či rodičmi.
Vraj jesenné dni prinášajú nostalgiu. A toto je potom čo? Na jeseň sa väčšinou teším, lebo je predzvesťou zimy a tá má pre mňa magické čaro. Umocňuje ho tma a atmosféra všadeprítomných horiacich sviečok, prípadne snehu. Ale na jar mi zostávajú už len spomienky. Spomienky na tie predchádzájúce jari, ktoré som strávila v škôlke a škole zbieraním snežienok či fialiek, naháňaním sa po ihrisku a v spomínaných školách v prírode.
Je smiešne, že si uvedomujem, že žijem najkrajšie roky svojho života a nedokážem sa z toho tešiť. Vždy ma prekvapí čosi, čo ma z tej radosti priklincuje k zemi. A tak miesto tešenia sa, sa staviam opäť na nohy a nadoberám rovnováhu, aby len čo ju nájdem ma nejaká maličkosť o ňu vzápätí pripravila.
