Odchod

Pozbierala svoje fotky, nejaké lapače prachu, bez ktorých si nevedela žiaden byt, v ktorom bývala, predstaviť a poskladala ich do krabice. Zo stolíka pri sedačke vytiahla kompletný ročník Cosmopolitanov. Čo ešte? Handry odniesla už včera, kefku brať nebude. Aha, plyšák. Pripomína jej ho síce, ale každý z tých, čo má doma na posteli, pripomína dakoho, aspoň sa bude mať komu vyžalovať. Posledná skúmavá prechádzka všetkými miestnosťami, zapína tašku, zo zväzku odopne kľúč a nechá ho na skrinke, zhasne svetlo a buchne dverami.

Je to za ňou. Over, ako hovorí Liz. Ešteže má ju, lebo inak by si ešte aj na tých pár dní musela hladať ubytko. Už len osem dní a letí. Konečne. Mama síce až taká nadšená nebude, ale nakoniec ju to prejde a bude rada, že sú všetky spolu. Bože a sestra... už ju nevidela skoro rok... Hm, ktovie ako vyzerá, usmiala sa sama pre seba.

Nastúpila do metra a nechala sa unášať tých pár zastávok k Liz. Hej, Liz... Za ňou jej bude smutno. Sranda. Keď ju videla v robote prvýkrát, mala chuť do nej hodiť handru. Tú, s ktorou umývala dlážku. A potom aj tú, s ktorou čistila police a skrine. Nakoniec jej skoro na hlavu vyliala tú hnusnú vodu, kde ich zmýkala. Vraj, nevyzerá to, že si to tu umývala. Vieš, čo mi môžeš... pomyslela si vtedy. Ale potom si zvykla. Ak je všetko ok, aj Liz je ok. Nič ju nevytočí, nič nie je problém. A snaží sa byť fér, to treba kvitovať. Nenechá ju v štichu, keď nemá kam ísť. Chcela by vidieť, či by to aj doma nejaký šéf spravil pre zamestnanca. Ok, už síce nie sú len kolegyne, ale aj tak.

"Hello, Liz, are you here?" "In the kitchen, darling." Hodila sa na stoličku pri kuchynských dverách a usmiala sa na kamošku. Aspoň trochu sa cíti ako doma. Liz vyzvedá, čo a ako, ale Kleo sa ešte nechce o ničom hovoriť. Len sa unavene usmeje a jemne zavrtí hlavou, že teraz nie.