Pocit prázdnoty, dovolenka na Slovensku a exkluzívne zážitky

Predstava mamy, ktorá mi nadáva do telefónu, že ju už nebaví utierať prach z mojich kníh vo mne vyvolá príjemný pocit blízkosti. Mail od kamarátky, v ktorom šťavnato popisuje zápal na svojom pravom oku a ktorého momentálny stav prirovnáva k pohlavnému orgánu žaby ma opäť rozosmeje. Hádka so synovcom, ktorý mi už po stý raz urobil kolosálny účet na mobilnom telefóne, ma na Slovensko doslova vráti. Objasňovanie mojich pomýlených psychických pochodov s Jarmilou na skype sa stalo neodmysliteľnou súčasťou môjho života v zahraničí. Na jej „ty si vážne mimo, idem si zapáliť, hneď som späť,“ som si zvykla pomerne ľahko. Terapia zadarmo. Už o pár dní ma táto terapia bude stáť kávu a pivo v kaviarničke v Horskom parku. Neviem sa dočkať.

Na letisku na mňa čaká delegácia v zložení Jarmila a Vogo, ktorý mi do tváre vrazí kyticu kvetov a hanblivo pobozká na líce. O pár dní to nečakane urobí opäť, a lež stihnem zaprotestovať, so škodoradostným rehotom sa predo mnou rozbehne k autu, kde Jaruš mentorsky krúti hlavou: „Ale, deti!“ Na večeri v Hysteria pube sa strápnim pred čašníčkou, keď v tranzickom opojení vopchám nos do nefalšovaného slovenského chleba, neskôr ukazujem fotky v mobile a snažím sa čo najvtipnejšie vyrozprávať príhodu o tom, ako som prišla k LCD televízoru.
„Mali sme vianočnú staff party, right? Reku, čo sa tam budem trepať skoro, kto je na nich zvedavý ešte aj mimo práce, a tak som prišla niekedy pred 10 pm, kedy už sekretárka ťahala lístky z tomboly. Sadnem si k prvému voľnému stolu, bachnem lístok na stôl a čakám, čo sa bude diať.“
„What is your ticket doing here?“ prihovorí sa mi kolega Chris.
„What do you mean?“
„Well, it should be in there,“ rukou ukázal na bubon, ktorý s nahlúplym úsmevom točila naša neschopná personalistka. „Give it to me,“ Chris zobral môj lístok a z diaľky som sledovala ako personalistka vhadzuje môj lístok do bubna. O dve minúty neskôr vyhlásili Chrisovo meno a on si k stolu priniesol Chocolate fountain.
Personalistka krútila bubon, sekretárka vyvolávala ceny, ľudia si po ne nadšene utekali, kolegovia z príslušných departmentov úprimne tlieskali. Keď vyvolali moje meno, ani som nevedela, po čo si idem. General manager mi do ruky vrazil LCD televízor so slovami „Well done, Kristina“. Až o pár dní neskôr som sa dozvedela, že som vlastne vyhrala prvú cenu. Kým sa vrátim na miesto, kolega stihol všetkých upozorniť na to, ako si vcupitám do miestnosti neskoro, ako on debil vhodí môj lístok do bubna a ako on debil vyhrá bloody Chocolate fountain a ja bloody newcomer LCD televízor. „Get over it, Christopher,“ prehodím cez plece. „Anyway, I am done here. I can go now,“ doložim a Chrisa vykotí zo stoličky. Jaruš spokojne prikyvuje, pretože príhodu už z časti pozná, Vogo sa škerí od ucha k uchu.

Nasadneme do Nissana Micry a vyštartujeme smerom k rodnému mestu. V Senci sa dve blondíny úplne stratia, vychutnávajúc cigaretu – prvú od poslednej návštevy v októbri, sa však opäť nájdu a ja už tuším, že dovolenka to bude výborná. Potom, čo doma všetkých vystískam a spustím sa porozprávať novinky z môjho života, ma mama netrpezlivo preruší: „Dcéra moja, daj nám to, na čo najviac čakáme a potom vykladaj.“ Vytiahnem igelitky so sladkosťami a sledujem správanie supov pri večeri. Synovec ofrfle tričko, neter mi oznámi, že je na prísnej diéte, takže sladkosti si môžem strčiť a brat sa spustí vykladať o jeho zajačej farme. Urgentne potrebujem Corgoňa. „Alkoholičky,“ neodpustí si mama, Jaruš sa uškrnie. „A viete, že nie ste ďaleko od pravdy?“

Po víkende pricestuje na Slovensko i môj priateľ a spoločne, neplánovane, odštartujeme týždennú túru návratov do starých spomienok - do začiatkov nášho vzťahu, kedy všetko bolo ružové a nadpozemsky úžasné. Zakrátko zisťujeme, že rúžová farba vybledla, nahradila ju farba plnšia, hlbšia, akosi vyzretejšia. Ruka v ruke beháme po úradoch, nadobro sa odhlasujeme zo zdravotnej poisťovne, strácame právo na bezplatnú zubnú starostlivosť, žiadame o vyplatenie preplatku. O chvíľu sa zdravotným sestričkám v novozámockej nemocnici, ktoré môj držiteľ Striebornej Janského plakety pozná už roky, snažím zrozumiteľne vysvetliť, o čo je život vo Veľkej Británii v porovnaní s tým na Slovensku pre mňa osobne ľahší. Váhavo pritakávajú, nahlas ľutujú odchod mladých do zahraničia. I don´t blame them.

Dni utiekli v sladkom opojení z prítomnosti mojich najdrahších, klobásy sú nakúpené, let do Mníchova pre zlé počasie zrušený, let do Manchestra odlieta na čas. Silné turbulencie, ktoré sprevádzali vzlietanie sa nedali porovnať s tými v mojom srdci. Zatláčam hlavu do kresla a zabáram nechty do jeho dlane, pretože sa potrebujem podeliť s bolesťou.

Opäť sedím v kaviarni, počúvam Amy Winehouse a naplno si vychutnávam čerstvé spomienky a zážitky, ktoré ma budú sprevádzať najbližšie dni, týždne. Započúvam sa do konverzácie dvoch Arabov a začínam sa tešiť na svojich kolegov, priateľov a nové zážitky.