Keďže v titulku nič nešpecifikujem a nechal by som vás hádať, o príslušníkoch ktorého národa chcem premýšľať, mali by ste na výber. Ak ste tu doma, teda Slováci, pokojne by ste mohli začať premýšľať o Maďaroch či Čechoch, lebo čo ako budem opatrným v ponuke výberu, akurát v tejto možností by sme našli príkladov na vyvolanie nevôle aj na rozdávanie. Takmer vždy v podobe našej ukrivdenosti a čo ako sa to usilujeme eliminovať z našej súčasnosti, darí sa iba čiastočne a podmienečne, lebo história je v tomto ohľade priveľmi preukazná. Ale vari práve preto mám potrebu hovoriť o členoch národa, čo s nami na „tejto hrude“ žije už naozaj tak dlho, že ho akceptujeme ako domorodcov – veď je to celkom nespochybniteľne právne podložená istota – a predsa sa k nim správame ako k nežiaducej spoločenskej súčasti, eliminujeme ju vlastne zo všetkých normálnych práv rovnoprávneho spolunažívania a od čias Rakúsko –Uhorska sme im nevenovali toľko pozornosti, aby sme ju mohli pomenovať prioritou. Je to národ Cigánov, Rómov, čo v celej Európe poznajú všetky ostatné národy, ba akceptujú aj ich históriu, úžasnú kultúru a naozaj všetko, čo je spojené s týmto etnikom a predsa len, je to záujem viac ako nedostatočný, alebo ešte presnejšie, pozorovaný cez zlú optiku, alebo fuj hanba – cez prsty a povýšenecky!
Ruku na srdce, spomínajte, koľko spomienok je vo vašej pamäti z čias školskej dochádzky akurát na históriu hrdého národa, čo k nám, do Európy, priputoval voľakde spoza Uralu, čo veru nie je nikdy istotou, lebo písomných pamiatok jednoducho niet. Všetko je iba ústne podanie či „pokrivené písomné správy kultúrnejších etník“, cez ktoré tento národ v priebehu vekov prechádzal ako kočujúce spoločenstvo a prisahám, viac ozajstných pamiatok na ich históriu je v umeleckých dielach aj tých národov, čo ich vždy iba podceňovali než v oficiálnej historiografii. A tak sa vrátim iba k Márii Terézii, čo svojim ediktom všetkým národom v Rakúsko – Uhorskom mocnárstve oznámila, že kočujúci Cigáni by sa mali usadiť na tých miestach, kde sa akurát teraz nachádzajú a verte – neverte, ešte aj za mojich detských čias sa na Sihoti pri Váhu vymieňali posádky kočujúcich vozov, akýchsi primitívnych maringotiek a mali sme zákaz tam chodiť, lebo...
Potom sme mali ako lokalita s rastúcim priemyslom a búrlivým rozvojom občianskej zástavby a všetkým čo s tým súviselo viac šťastia a ľudská nevšímavosť je prirodzenosťou, zišli mi z mysle! Ako jedinci, individuality a samozrejme aj ako národ, nič na tom nezmenilo ani štúdium a potom aj občiansky život v rodine, mestskej komunite či v zamestnaní a zmenu – naozaj otrasnú a boľavú, som zažil až po zamatovej revolúcii. Povinnosť riadiť školstvo okresu – bol na vtedajšie i dnešné pomery naozaj velikánsky – dnes je to areál okresov Považská Bystrica, Púchov a Ilava – mal svojim spôsobom aj tak priazeň osudu, lebo naozaj nikde v tom priestore nevyrástla osada Rómov v tej podobe, čo je dnes najväčšou traumou ich života a veru aj slovenskej reality. A predsa len to znamenalo potrebu dozvedieť sa o tomto etniku viac, lebo z ničoho nič, keď sa štátna moc usilovala rozptýliť občanov s týmto „znamením Kainov“ tu zrazu bolo záškoláctvo, „blicovanie“ úžasných rozmerov, vyhýbanie sa povinnej školskej dochádzke, hlad, absolútna chudoba a priznávam sa, bol to pre mňa šok!
A potom sme absolvovali spoločnú akciu v Spišskej Novej Vsi, mnohí sme videli osadu v tej klasickej podobe neuveriteľného slumu po prvý raz a bol to šok obrovských rozmerov. Voľačo také človeka nehodné, to sa naozaj nechcelo nikomu veriť a od tej chvíle som sa usiloval neustále voľačo signalizovať, ponúkať, hľadať spoločníkov a predovšetkým uhádnuť – prečo je to v našej realite, čo to zapríčinilo, ale budúcnosť, čo čakala moju snahu poznáte spoľahlivo - nič sa nezmenilo! Občas prišla reakcia, občas slovné uznanie a veru aj pochvala, ale na nič nebola nielen vôľa, ale predovšetkým prostriedky, lebo riešenie „rómskej otázky“, ako sa táto problematika medzičasom pomenovala, je naozaj voľačo s potrebou veľkého spoločenského projektu!
Vôbec nie náhodou je to v priebehu vari troch rokov už mnohonásobný pokus takého neprofesionála v branži, ako je moja seniorská maličkosť v tejto oblasti na aktivity reagovať a to je dôkaz, že vari sa predsa len v tom celospoločenskom rozmere „ľady pohli“! V sfére samospráv, regiónov a vari konečne aj v parlamentnej legislatíve, lebo všetko začalo znieť ako keby unisono, potreba popasovať sa s ľudskou biedou a národnou hanbou sa stupňuje a hoci to je ako vždy doposiaľ skôr chaotické, celkom nedôstojne analyzované – lebo násilie je pri riešení problematiky jednoducho vylúčenou metódou, predsa len, bude to mať podobu projektu pre celý národ! Samozrejme, chcem veriť, že nezastaneme na polceste, že nás nezabrzdia obrovské nároky ľudskej obetavosti, trpezlivosti, legislatívnych zmien doslova zázračnej kvality a financie, ktorých je aj u nás veľký deficit a už teraz vzývam Prozreteľnosť a všetky relevantné politické sily Slovenska, aby sa usilovali v tejto snahe vydržať a pokračovať až do finále.
Aby ste mi rozumeli, nič v tejto oblasti nevyhnutné sa nedá obísť voľajakou skratkou, žiaden silový prvok, ktorých je v ponuke viacerých naozaj mnoho, nesmie prísť do reálneho života skôr, než sa nevyrieši život detí v rómskych osadách sériou zákonov o ich sociálnych istotách života, jeho socializácie a vzdelávania najmenej od tretieho roka ich veku až do skončenia stredného vzdelania a následnej kurately štátu a s tým súvisiacich opatreniach, zameraných na rodiny, ktoré zostanú v celkom nových podmienkach žitia. Potom už môže prísť aj represia, tlak povinností a predpisov a samozrejme zákonov, kedy sa sociálna sféra správy krajiny k neprispôsobivým môže správať presne tak, ako je to v tejto chvíli hrou s ohňom a našťastie to už presne takto akceptujú mnohí a viacerí.
Je to svojim spôsobom naša povinnosť, teda takto to klasifikujem ako úlohu pre väčšinový národ Slovenska, lebo hoci poznám Európu naozaj dostatočne, vari nikde inde v jej vyspelejšej sfére niet toľko hrôzy a nehumánnosti na jednej kôpke ako u nás, keď máte v ponuke biedu rómskej osady. Ešte aj tie bulharské či rumunské lokality vari nie sú také nedôstojné a bezútešné, lebo štatistika je nemilosrdná – najmenej práce pre Rómov je u nás, bez konkurencie a čo ako sa budeme vyhovárať, to nás vôbec nectí. Máme sami o sebe vysokú mienku, radíme sa k civilizovanej kultúre vyspelej Európy, odmietame čo i len náznak voľajakej rozvojovosti a bolo by skvelé, keby sa nám to konečne podarilo previesť od myšlienok a slov do reálnych skutkov.
