Prvý raz si svoju normu hrubých chýb a omylov správania sa v prezidentskom úrade zaevidoval s nástupom prvej vlády Róberta Fica a jeho strany SMER, keď bez akýchkoľvek bočných úmyslov Slovensku prezradil, že je to skvelý výsledok volieb, že presne v tejto strane a v jej myšlienkach a plánoch je bytostne doma a hoci nie je jej členom – prezident je predsa len celkom apolitickým hodnostárom štátu, aby bol nestranný a iba spravodlivý, aj tak mu to nedá nepovedať nám to!
Druhý raz o štyri roky neskôr, keď do výkonu vlády a premiérskeho kresla menoval koalíciu na čele s Ivetou Radičovou, teda ten zlepenec, čo nemal dlhého trvania, lebo svoje sklamanie z takéhoto výsledku volieb nevedel prehltnúť a už vôbec nie stráviť. Pomáhal si impertinenciou a hrubou kritikou nehodnou svojho úradu a vo chvíli, keď kabinet v parlamente stratil dôveru, svoje rozhodnutie o jej konci a vypísaní nových, predčasných volieb, sa mu stalo viacmenej rodinnou oslavou.
Ale nielen to, exceloval aj osobne, nielen štátnicky a keďže sa jedno od druhého nedá oddeliť, Ivan Gašparovič je naozaj iba jediný a originálny, všetko do seba aj tak presne zapadá. Je ako keby bonviván a samorast, v tom dobrom slova zmysle, lebo na rozdiel od svojho predchodcu sa uspokojil s bývaním vo vlastnom dome, všetko ostatné odmietol, iba ak by mu boli prihotovili zámok v Rusovciach, čo si svojim spôsobom celkom tvrdohlavo nárokoval, ale čo už, keď je to naozaj priveľké sústo s ktorým sa nedokáže pokonať ani šikovná Ficova vláda jednej strany.
Svoju lásku k športu a rýchlym autám už prezentoval viackrát, nespochybniteľne a preukazne a hoci už je to s aktívnym pretekaním trošku zložité, to viete, zdravie a vek majú naozaj svoje kritériá a predovšetkým medze, fanúšikom je par excellence! Ten výrok, čo adresoval vtedy premiérke Radičovej, pri odchode z prezidentskej lóže, po skončení hokeja na štadióne Vladimíra Nepelu cez MS v Bratislave sa síce v dobrom naozaj nepodpísal pod jeho povesťou, lebo nezavadzajte tu, sa celkom iste nedá uznať za vtipkovanie už iba preto, že s Radičovou naozaj husi nepásol, nie je s ňou kamarát a už vôbec nie rovnakého svetonázoru a raz darmo, je to dáma a vtedy tretia osoba v štátnej hierarchii, takže akýkoľvek nadhľad sa vylučoval, ale prvý prešľap sa ako nevychovanosť dá odpustiť, takže...
Potom však prišlo pokračovanie v inej sfére prezidentských koníčkov – výkon poľovného práva a pokušenie s tým spojené – pozvania na poľovačky! To viete, vášeň v takejto podobe sa zvláda naozaj neľahko a aby to nemalo zlý dopad na zneužívanie moci, je lepšie o tom mlčať! Žiaľ, osud je naozaj sviňa a ak sa v tej chvíli, keď je to nežiaduce stane nehoda, katastrofa, tragédia a oficiálne to nebolo národu avizované, ako voľačo s účasťou pána prezidenta, musí sa začať klamať, zatĺkať, vymýšľať a celý svet zavádzať, lebo to vždy vyzerá podozrivo! Iba máločo tak ponižujúce dôstojnosť našej hlavy štátu je ešte k dispozícii, fakt som si myslel, že to bude vrchol prehreškov v priebehu výkonu jeho prezidentovania, ale mýlil som sa! Ten prišiel až teraz!
Pre poriadok, takto neklasifikujem rozhodnutie pána prezidenta nevšímať si právnu nespôsobilosť predsedníčky Ústavného súdu spoznať rozdiel medzi zákonom a vlastnou úvahou, to naozaj nie, takto ma šokoval verejným vyhlásením, že Jozefa Čentéša za generálneho prokurátora Slovenskej republiky nevymenuje nikdy!! Jeho hovorca Trubač to interpretoval naozaj presvedčivo, bola v tom tá sila rozhodnutia celkom hmatateľná a verte mi, dal som si námahu si to overiť! Predsa len, zdalo sa mi to byť neuveriteľným rozhodnutím, parlamentný výrok – voľby generálneho prokurátora Jozef Čentéš vyhral a výrok Ústavného súdu, že voľba to bola preukazná, bez pochybností a výhrad - je predsa len právne nespochybniteľný a všetky tie doterajšie prezidentské výhrady sa dali posudzovať ako sklamanie premenené na tvrdohlavosť a nechuť podriadiť sa, lenže teraz je to už zlyhanie zodpovednosti štátnika!
Nevymenujem nikdy, za žiadnu cenu, nech sa stane čokoľvek je hodné osoby nezodpovednej, konajúcej v šoku či v strese, alebo v absolútnom zlyhaní súdnosti a čo ako sa vraciam v myšlienkach do histórie, takto som nevidel reagovať nikoho z prvých občanov štátu. Ani vtedy nie, ak sa im prisudzovalo vládnutie s prívlastkom diktatúra a preberte si to v svojich spomienkach, lebo príkladov k dispozícii nájdete naozaj viac ako dosť! Celkom rád by som sa pána prezidenta spýtal, kto ho k takej rozhodnosti inšpiroval, Gottwald, Novotný, Husák – ak by som mal mať v ponuke iba tých jeho domácich učiteľov, alebo to treba prekročiť hranice a dať sa inšpirovať Sovietmi či ešte predtým Nemcami, ale čestné slovo, ani tam to nie je v takejto radikálnej podobe! Ja, ja a zasa ja nevymenujem! Nikdy! Takto to nemal silu a odvahu pomenovať naozaj nikdy a nikto, vždy v tom bol aspoň náznak štátnej filozofie a celý systém správy krajiny, teraz sa však Ivan Gašparovič posunul celkom na vrchol individuálnej moci.
Budem úprimne zvedavý, ako to strávi naša história a historici, čo na to povie svet, lebo toto sa jednoducho nedá obísť vlastne nikde na svete a ktohovie, čo to predovšetkým v tých krajinách, kde ešte nie je demokratická správa štátu samozrejmosťou urobí a banujem, že Hugo Chávez už tu nie je! To by bola „voda aj na jeho mlyn“ a som si istý, že jeho vlasť, aj s tými obrovskými ropnými zásobami by sa stala našou kamarátkou!
To viete, zľahčujem a mystifikujem, lebo predsa len, ten prezidentský výrok a rozhodnutie, čo všetkým zákonom a právu dalo do zubov a do srdca sa nedá stráviť ako keby mimochodom, ba napriek všetkej dôkaznosti to má stále charakter voľajakej fantastickej zlomyseľnosti. Lenže vyhovárať sa je naozaj nezodpovedné! Náš pán prezident sa naozaj personifikoval s absolútnou individuálnou mocou a to je celkom neodškriepiteľná svetová rarita! Zvlášť v demokracii, čo poviete, veď ani vláda strany SMER a jej premiér Fico o tejto základnej priorite svojho vládnutia nepochybujú.
