Nuž uznajte, na to sa nedá zabudnúť ani s takým odstupom rokov, dedo z Trnavy odchádzal na Horniaky , ako všetko, čo bolo na toku Váhu vyššie ako Piešťany volal s takým voľajakým dešpektom iba raz v roku a jeho príchod sme očakávali s veľkým očakávaním. To viete, obaja moji starí otcovia boli mimoriadne osobnosti, v svojom okolí vážení a ctení, nami všetkými milovaní a hoci to už bolo pre nás všetko v čase po druhej svetovej vojne, boli v tom roky vojnového Slovenského štátu a teda našej tzv. samostatnosti, no ani jeden dedo na ten úsek dejín v svojich životoch nespomínal ako na voľačo hodné oslavy. Možno práve preto som sa nikdy nestal prívržencom dobrých spomienok na svet a spoločnosť, do ktorej som sa narodil, prezident Tiso sa u nás v dobrom nepripomínal, rovnako tak, ako ani prezident Masaryk, či všetci čo potom v našich životoch defilovali a u nás mal na stene svoj portrét iba Milan Rastislav Štefánik, ktorého veru nosíme v srdci ako veľkého a dôležitého rodáka dodnes všetci tí, čo ešte žijeme.
Pri dospievaní, vlastne ešte skôr než som zmaturoval, som svojim starkým dobre porozumel, obom, mali skúsenosti zo sveta medzinárodných vzťahov, chceli byť obaja Slovákmi, aj v nežičlivom svete pred rokom 1918 a dedo Ján v USA a Ado vo Viedni to v priebehu vzniku prvej ČSR pochopili v širokom zábere svojich predstáv a záujmov. Vrátili sa „domov“, stali sa Slovákmi v spoločnom štáte s Čechmi a vo všetkom, čo museli ako novinky svojho bytia akceptovať a čím sa riadiť, to sa usilovali odovzdať ako zvyk a mrav svojim potomkom. Vo všetkom, počnúc voľbami v roku 1946, potom po Víťaznom Februári, orientáciu českej politickej scény a národa nedokázali pochopiť ináč, ako opakovanie Judášovej zrady za vidinu fiktívnych výhod, hoci mali do sveta naozaj bližšie ako my, lebo Praha bola stále viac Európou a svetom ako náš „vidiek“ a tak sa celým mojim detstvom niesli ponaučenia – radšej o tom nikde nerozprávaj.
Viete, je to naozaj priveľa nostalgie, ale verte mi, dodnes je v tom podľa mňa základ môjho svetonázoru, čo tak akosi v zásade nekorešponduje s charakterom dnešnej doby. Boli sme viacnárodným spoločenstvom, v prvej ČSR žilo šesť etnických skupín s dominanciou nemeckej a ak by ste očakávali, že už vtedy to predstavovalo neporozumenie potrieb menšín a väčšinových národov, obaja dedovia skôr preferovali kritiku Maďarska a Poľska, ako samostatných štátov, čo si chceli z nášho územia odkrojiť fiškálskym kumštom a špinavými trikmi čo najviac územia, než prejavovali nespokojnosť s voľačím na spôsob všedného spolunažívania! Ba spomienky deda Jána na Podkarpatskú Rus, kam už chodil môj otec hrávať futbal, do Užhorodu, boli nielen exotické, ale aj poučné, mohol obchodovať a na vlastnej koži cítiť, ako blízko je ruská hranica a aký iný svet máme iba tak ďaleko, čo by kameňom dohodil.
S ľuďmi v Čechách sa naša rodina priatelila samozrejme, vznikali priateľské a potom aj rodinné väzby predovšetkým s vinárskou časťou Moravy, dedo Ján svoje obchody s poľnohospodárskymi komoditami a „lichvou“, ako tvrdošíjne nazýval hovädzí dobytok a kone preferoval v okolí Hodonína až po Blatnicu a Bzenec, lebo tam bol podľa jeho predstáv skoro raj na zemi a tie väzby, nám čo žijeme, zostali až dodnes! Československé, v tom najkrajšom slova zmysle, postupom plynutia času sa poriadne rozšírili aj o nové lokality. Celkom iste ste uhádli, že tie naše „vnukovské školenia“ mali v sebe naozaj viac celkom inej histórie ako ľudovodemokratickej a potom aj socialistickej, ale v miere tak akurát prijateľnej, nestali sme sa občanmi nepoučenými, či slepo dôverčivými a keď si moja najstaršia, ako vysokoškoláčka, na novembrovom bratislavskom námestí pri Kňažkovi vychutnávala návrat k tým slušnejším a spravodlivejším časom, vedela presne o čom je reč!! A veru aj tá mladšia, tesne pred maturitou, keď sa spolu so spolužiakmi napriek zákazu svojho, samozrejme komunistického riaditeľa školy, postavila na čelo tých, čo cez obloky toaliet na prízemí vyštartovali na generálny štrajk spolu s robotníkmi z fabriky.
Pevne verím, že obaja dedovia sa na to z tej nebeskej výšky pozerali s úľubou, akože všetko je tak ako má byť, naše rody hanbu nerobia a nežili sme zbytočne!
Už je to naozaj 95 rokov spomienok, poviem to spravodlivo, ničomu, čo som sa o tých rokoch a udalostiach oficiálne učil vôbec neverím, ba môj najmladší syn a moji vnuci to našťastie spoznávajú v celkom inej podobe, ale patrím k tým, čo aj vtedy vedeli pravdu. Tak trošku predsa len svojskú a priveľmi osobnými zážitkami a pohľadmi ako keby ochutenú či okorenenú, ale práve v tom bolo moje detstvo krásne. A verím, že aj budúcnosť, lebo ako keby zázrakom je v ponuke návrh a prianie, do tých kalendárov ten sviatok vzniku prvej Česko – slovenskej republiky zasa zapísať, zaslúžime si to naozaj všetci.
