Už som o tomto „mladistvom ľavicovom expertovi“ písal viackrát, bolo to jednoznačne podmienené jeho „mimoriadnym talentom“ predvádzať sa verejnosti ako nomenklatúrna bašta stojaca na stráži bezpečnosti a pokoja rodnej strany Smer a tentoraz sa jeho extempore v parlamentnej debate skončilo neuveriteľným fiaskom! Vedzte však, že on sám možno naozaj ani len netušil, ako to všetko vo vlastnej réžii a svojej „múdrosti a rozhľadenosti“ pohnojil, čo je krásny termín pre tú pohanu ktorá už teraz nadobudla presnú podobu jeho kvalít a je však celkom dobre možné, že rovnakú vizitku hanby by si vyslúžili aj jeho súkmeňovci.
Pochopiteľne, vysvetlím, ponúkam návod na riešenie takejto hádanky, či presnejšie hlavolamu, lebo vo chvíli nášho revolučného a národného vzopnutia, keď bol národ na námestiach a jeho aktivity, s túžbou zbaviť sa diktátu komunistov, čo bola jediná a rozhodujúca politická sila dominujúca u nás všetkému a všetkým, vzory a učitelia mládežníka Bláhu na tom nielenže neparticipovali, ale podľa slov jeho šéfa najvyššieho Róberta Fica si to ani len nevšímali! To preto veciam nerozumie, presne preto sa toho Dzurindu a celého národa pokojne spýtal – to sme mali naozaj podporovať ulicu!? Nahlas, priamo v parlamente, v priamom prenose a to aj napriek tomu, že celý demokratický svet ukrajinský národ, túžiaci zbaviť sa ruskej kurately a závislosti na postsovietskej politike, predovšetkým v hospodárskych súvislostiach, podporoval od prvej chvíľky vyslovenia tej túžby na kyjevskom námestí v mnohotisícových ľudových zhromaždeniach! Podľa socialistov typu Bláha a jeho vodcov a učiteľov je to hlas ulice, voľačo čo si nezasluhuje našu pozornosť a uznajte, aké má Slovensko šťastie, že v novembri 1989 sa takéto „vnímavé persóny“ o nič u nás nestarali, zamatová revolúcia, o akú sa teraz usilujú na Ukrajine, pri troške nešťastnej zhode náhod vôbec nemusela zvíťaziť!!!
Uznajte, tá hrôza, ktorá je obsahom takýchto „socialistických nebezpečí a úvah“ človeka mrazí a pri svojom temperamente by som celkom iste na tom parlamentnom balkóne vyvolal rozruch. Pobúrenou reakciou, krikom a som si istý, že škoda, že som tam nebol, lebo všetci tí opoziční poslanci parlamentu, s čistým a úprimným obdivom k tým chvíľkam revolučného vzopätia a túžby po slobode a demokracii na námestiach, by ho boli vypískali jednoznačne – je to jednoducho náš spoločný nepriateľ! Táto reakcia je naozaj teda až ex post, ale nevadí, je správne o tom hovoriť, všetkým to ako memento možnej hrôzy pripomínať a nedovoliť na nič, čo je s tým bojom o slobodu, nezávislosť a demokraciu Slovenska spojené zabudnúť! Verejná mienka by sa mala akurát cez takýto pohľad na „kvalitu“ politikov stať voľačím naozaj dôležitým, tu sa naozaj nedá zablúdiť či mýliť sa!
