Ešte skôr, než ich začnem porovnávať s konkurenciou je potrebné uviesť, že akurát títo páni kandidáti okrem hlbokej a úprimnej viery spojenej s kresťanskou filozofiou sú dobrí i vzdelaní občania a napriek rozdielnosti veku, záľub či spôsobu života a pôvodu majú ešte jeden spoločný charakterový rys. Vyštudovali právo a v svojom živote sa celkom dobrovoľne, na aspoň ten nevyhnutný čas „predpísaný históriou“ dostali do konfliktu nielen so zákonmi, ale veru aj so záujmom štátu, lebo uznajte, mať vzdelanie, osobnú vieru a dobrovoľne prijaté predpisy kresťanstva naozaj nekorešpondovalo s pravidlami komunistickej správy vecí verejných!
A Ján Čarnogurský a Pavol Hrušovský presne takto prežili kus svojho vlastného života, ovplyvnili životy svojich rodinných príslušníkov i celkom cudzích občanov štátu a či chceli, alebo nie, stali sa obsahom zakázaných podôb občianstva. S dnešným pohľadom na vec, v zmysle dnešných hodnotení reality je to v mnohom obdivuhodná aktivita, znamená mať zásluhy a zaslúžiť si obdiv, čo celkom iste zvyšuje opodstatnenie oboch pánov uchádzať sa o post prezidenta republiky. Napriek mnohému rozdielnemu, alebo akurát práve preto sa z nich stávajú konkurenti v mene či pod zástavou rovnakej výbavy myslenia a viery a kým Pavol Hrušovský to obhajuje prijatím delegovania skupiny občanov s rovnakým názorom, Ján Čarnogurský sa pobral do volebného boja pod vlastnou zástavou. V jeho prípade je to celkom nevyhnutné, on sám naozaj pridobre vie, že vlastné myšlienky, ktorými sa v osobnom živote riadi už dlho, naozaj nie sú kompatibilné s predpismi a stanovami KDH, ktoré voľakedy vlastne vymýšľal a uviedol do života.
Nuž a najmladší z nich, dnes už nezávislý poslanec Procházka vyrastal v podmienkach celkom iste rovnakých ako jeho starší súperi, ale už mal predsa len od „osudu lepšiu kartu“, princípy demokracie jeho osobnú výbavu myslenia a postojov sformovali veľkorysejšie, slobodnejšie, je celkom iste demokratickejšie uvažujúcim a život hodnotiacim kresťanom než oni dvaja a už od samotného začiatku svojej dráhy politika ho okolie považovalo za nádej. Nielen vlastného hnutia, to by naozaj bolo málo, on sa stal uznávaným expertom na ústavné právo, akceptovali ho súkmeňovci i odporcovia a ako sa dalo očakávať, rýchlo a spoľahlivo svoj dobrý štart do politiky chcel ešte viac zúročiť!
Nechcem nič uprednostňovať, ale naozaj už to tak býva, že mladosť nie je vždy spoľahlivosť či uznávaná prednosť a tak sa členstvo KDH, vlastne spoľahlivo konzervatívnej politickej strany nedokázalo vyrovnať s okolnosťami, čo nasledovali po páde Radičovej kabinetu a túžba všetko usporiadať a spôsobila, že najaktívnejšími politikmi sa stali tí z mladého členstva. S prioritou Daniela Lipšica, tiež právnika, absolútne najexponovanejšieho člena strany, bojovníka za veci spoločné, ale v stále sa zvyšujúcom pomere aj svoje vlastné a v jeho tieni si svoju vlastné politické plány spriadal aj politický benjamín Procházka, čo ešte nemal od života žiadnu možnosť byť naozaj niekým dobre viditeľným!
Ako to napokon dopadlo už viete, ambiciózny a skúsený, viacerými zásadnými politickými bitkami a verejnými povinnosťami vo funkciách ošľahaný Daniel Lipšic založil vlastnú politickú stranu, naplnil tak celkom iste svoje predstavy o povinnostiach a cieľoch seba samého vo vzťahu k národu a obrovské povinnosti a množstvo práce z toho vyplývajúce eléva Procházku zákonite uzemnili v rozlete. Pochopil, že je príliš osamelý, konkurencie nehodný a predsa len natoľko slobodomyseľný a hrdý, že ani byť dvojkou neakceptoval!!! Jeho druh logiky je spoľahlivo overený, spoločnosť vie, aké úvahy sú mu dominantné a tak vo chvíli, keď prvý raz prezentoval svoje prezidentské ambície – samozrejme, verejne, v priamom televíznom prenose – národu to neprekážalo.
Ani dnes, keď už je predvolebný boj realitou a on osobne je iba na začiatku plnenia svojich povinností v tomto ohľade, nie je nikomu na smiech, nikto ho nepodceňuje a hoci naozaj nie je ani len chimérickým favoritom, bude mať v tom zápolení dôstojnú úlohu.
Presná pozícia pánov je daná vedomím osobného presvedčenia o vlastnej dôležitosti. Radoslav Procházka a Ján Čarnogurský uverili, že sú kandidátmi s možnosťou a veru aj predurčením presvedčiť občana – voliča, že sú tou jedinou a správnou voľbou pre Slovensko. Vy viete, že je daná podmienkou, aby nový prezident nemal komunistickú minulosť, aby bol čestný a dostatočne samostatný i kreatívny, aby bol presvedčeným demokratom so zásadami bez výnimiek a s nadhľadom, jednoducho takým prvým občanom, čo má dôveru národa.
Trošku odbočím – presne toto Pavol Hrušovský vie a hoci mu jeho vlastné politické hnutie a strana, spolu s presvedčivým súhlasom Bélu Bugára, že je to aj stanovisko strany MOST – HÍD dôverujú a do prezidentských volieb mu odovzdávajú mandát, jemu samotnému je to málo! Ak nedostane podporu zvyšku pravicovej koalície, celkom iste do prezidentských volieb nevstúpi, dal to najavo viac ako dostatočne a rozumiem mu – to naozaj nie je obava či strach! Naopak, je to výhradne zodpovednosť, lebo každá pravicová nejednotnosť sa končí spoločným neúspechom - je na to niekoľko rukolapných dôkazov – a Hrušovský pridobre vie, že inej možnosti niet! Pravici chýba integrácia a ak si uvedomíte, že v tej chvíli sa každá rozdielnosť, aj v maličkostiach, vlastne násobí, je nevyhnutná aspoň takáto, proklamovaná jednota!
A ešte tým menej konzekventným a zvedavým voľačo našepkám, lebo z tohto politického košiara, čo chce byť vážnym súperom ľavice je ešte jeden kandidát, tak trošku prekvapujúco a ak sa na mňa doktor Osuský nenahnevá, veru viac ako nezodpovedne, lebo jeho rozhodnutie je iba gesto! Celkom márne, som si istý, že o tom vie, tá iluzórna podpora SaS je voľačím viac ku škode než k osohu a ak tvrdí, že politike rozumie, vie sa v nej hodnotovo orientovať a jej úlohu pri riadení vecí verejných uznáva, vo chvíli dohody, keď sa ten zázrak spoločného kandidáta pravice stane, keď sa to dozvieme ako istotu, svoju kandidatúru stiahne s výzvou, aby sa jeho voliči rozhodli pre to isté riešenie! V tej chvíli uverím, že to nie je voľačo na spôsob individuálnej politickej produkcie, čo má zvýrazniť jeho dôležitosť a zástoj v živote spoločnosti a hoci kolegom z SaS práve niečo na takýto spôsob čestnej reakcie zatiaľ nepripisujem, urobili by rovnakým gestom voľačo ako svoju očistu a vzkriesenie dôveryhodnosti.
Teda tak, voľby sú až v marci 2014 a to je naozaj ešte dosť času voľačo pozitívne nájsť, objaviť, alebo dočkať sa aj zázraku a najmenej vhodná pre pravicu by mala byť reakcia nedočkavosti a nervozity. Hľadať spoločné riešenie je nevyhnutnosť a ak sa stane, že sa spoločný kandidát predsa len nájde potom očakávam, že osobné ambície troch politikov s rodným listom v KDH sa skončia rovnakým vyhlásením, aké očakávam od pána Osuského – naši voliči nech volia spoločného kandidáta pravicovej politiky na Slovensku a ako sa hovorí, budeme to mať konečne pod strechou! Napriek tvrdej konkurencii, lebo čo ako sa Smer usiluje konať v tajnosti a nominovať Fica naozaj na poslednú chvíľu, v túžbe nebyť favoritom prezidentských volieb, je to vidieť a veru aj cítiť a nie je to pekné ani to nevonia!!!
Dnes je posledná júnová nedeľa a presne takúto podobu a obsah budú mať všetky moje modlitby a celkom iste nebudem sám, lebo optimizmus s nádejou a vierou praje spravodlivým a nie zapredaným.
