Pochopiteľne, s voľačím takýmto háklivým treba narábať opatrne, všetko som si overoval medzi kamarátmi, čo mám medzi športovcami – seniormi, kde je to všetko akceptované výhradne podľa pravidiel fair play a potom aj medzi osobnosťami z kultúry, ba svoj názor mi interpretoval v celkom originálnej podobe aj gréckokatolícky duchovný, s ktorým sa ako s bývalým susedom poznám už dvadsiaty rok. Hľadeli sme si do okien a stretávali sa pri strážení detí na dvore medzi našimi obytnými blokmi, viedli sme reči všedné i vážne, dôverujeme si napriek všetkému, ako sa hovorí vtedy, keď sú životné hodnoty spolubesedníkov naozaj rozdielne a jeho názory na problematiku národnostnej politiky u nás boli viac ako svojské, povedal by som celkom amatérske a pritom je práve on predstaviteľom vysokej cirkevnej hierarchie.
Pochopiteľne, všetko, čo sa dá v kontexte spolunažívania rusínskej menšiny v priestore slovenského východu s väčšinovým obyvateľstvom objaviť je dobre viditeľné a verte mi, aj spravodlivo hodnotené a riešené s citom a nadhľadom. Ba svojim spôsobom aj v rovnakom duchu a spôsobe, lebo blízkosť Ukrajiny, jej problémy a nebezpečie nás v konečnom dôsledku spája ako rovnako ohrozených slovenských občanov a hoci to obmedzenie Nagy pomenoval jedným dychom, ako nespravodlivosť a krivdu Maďarov i Rusínov, tu na východe krajiny sa to takto radikálne nevníma.
Možno vás to všetkých prekvapí, ale vlastne všetci moji spolubesedníci sa zhodli v jednom spoločnom názore na problém sporu a krivdy – Rusíni sa oproti väčšinovému národu Slovenska, teda Slovákom, necítia byť súpermi, vlastne v ničom. Na rozdiel od občanov maďarskej národnosti, kde je voľakde v podvedomí mnoho zvláštnych podmienok v kontexte s históriu, s preferenciou maďarskej kultúry, jazyka, štátnosti a absencia spravodlivosti, lebo svet, Európa a ľudia na zemeguli vôbec, už v súčasnosti vyznávajú naozaj iné hierarchie hodnôt ako v drievnych časoch správy vecí verejných – predovšetkým v humánnosti spolunažívania v národnom spoločenstve.
Ako to už býva, ozubené kolieska udalostí do seba zapadli presne, ako v hodinovom strojčeku histórie, predstavitelia strany MOST – HÍD, ktorá je súčasťou Ľudovej platformy sa rozhodla pripomenúť Slovensku svoju potrebu všetky železničné stanice na zmiešanom národnostnom území označiť dvojjazyčne. Celkom presne je to 144 staníc, sú to lokality, kde sa okrem národného jazyka používa aj menšinový a súvislosť s nastolenou problematikou je akurát v tom avizovanom znížení rozpočtu pre potreby národnostnej menšiny, lebo MOST – HÍD je viac ako adresný – nie je to veľa peňazí, štát by to stálo iba necelých dvadsať tisíc eur a bol by to prejav akceptácie potrieb menšiny a prejav dobrej vôle.
No čo už, problematika dvojjazyčných názvov nie je nič samozrejmé, občas sa veru poriadne iskrí a rozdielnosť postojov zúčastnených strán je prekvapujúco nekonformná, ale oveľa konfliktnejšia je situácia spolunažívania občanov s rozdielnou národnosťou po župných voľbách, predovšetkým v ponímaní politikov, tých radikálnejších, národnostne motivovaných a nenahnevajte sa na mňa za priamosť, ale aj falošných, nekorektných a celkom neúprimných! Svoje predstavy o novom usporiadaní regionálnych útvarov Slovenska odštartovali akože odborným skúmaním ich opodstatnenia, podmieneným ekonomikou, historickými väzbami, dopravnými koridormi a tradíciou a verte – neverte, iniciatívu v tomto ohľade vyvíja zasa strana MOST – HÍD, jej hovorcom je Zsolt Simon, politik naozaj širokého záberu a praxe. Využil situáciu v banskobystrickom regióne, kde sa županom stal Marián Kotleba a stretol sa s viac ako šesťdesiatimi primátormi a starostami s návrhom, aby sa Slovensko vrátilo k systému regionálnej správy cez 18 žúp! Zbiera podpisy na vyhlásenie referenda s takouto problematikou a ako vidieť, je to vo viac ako vhodnej situácii, predovšetkým pre vnútorné potreby národnostnej politiky, lebo v tomto priestore sa stal županom a predstaviteľom moci extrémista, je to župa s veľkým množstvom zmiešaných národnostných osídlení a tak akosi naviac, je tu aj tá rozpočtová limitácia menšín.
Ba pre spravodlivosť, v oslovenej skupine predstaviteľov samospráv bolo veru viac ako dosť aj takých, pre ktorých sa predmetom debaty stala vážne položené otázka – no povedzte a vysvetľujte, načo je nám na Slovensku regionálna samospráva, aký je jej prínos, v čom spočíva potreba takejto štruktúry správy krajiny!?
Nevysvetlenou zostala problematika súčasného rozdelenia Slovenska na župné celky v nevhodnom určení ich hraníc, kde sa prihliadalo na všetko iné, než na historické väzby obyvateľstva na takýchto územiach a kto by to chcel minimalizovať, alebo to celkom znevážiť tomu pripomeniem, že tento podtext povýšený na princíp prvoradej dôležitosti maďarská menšina považuje za voľačo celkom nevyhnuté! Juh Slovenska je národnostne zmiešaným územím, historické župné rozdelenie to akceptovalo, susedné Maďarsko to akurát dnes podporuje až nekultúrne a vlastne protizákonne a veľa občanov maďarskej národnosti, ba aj oficiálnych politikov mimoparlamentnej SMK celkom nahlas hovorí o autonómnej podobe celého hraničného územia o ktorom je reč!
To všetko sú iba „spodné prúdy“ oficiálnej politiky našich maďarských spoluobčanov, predovšetkým tí v MOST – HÍD, okolo Bélu Bugára sa o tom naučili hovoriť v podobe dokonale maskovanej, kde sa o žiadnych nárokoch na takéto radikálne práva naozaj nedá hovoriť, ale s odpustením za úprimnosť, práve takýchto „drobností“ je v ponuke akurát teraz čím ďalej viac ako veľa a atmosféru vzájomných vzťahov to poriadne otravuje.
Chcete najčerstvejší príklad ako dôkaz!? Aj na zmiešanom národnostnom území, presne tak ako všade v našom štáte prebieha zápis prváčikov do prvých ročníkov základnej školy a možno mi nebudete veriť, je to priestor až pre neľútostnú konkurenciu! Predpísané počty žiakov potrebných na otvorenie triedy je norma, čo minister Čaplovič predpísal ako zákon, nedá sa obísť a nechcite vedieť, čo to znamená v obci na juhu Slovenska s názvom Bátorove Kosihy!? Je v okrese Komárno, je v nitrianskej župe, historicky známa už v 12. storočí a vôbec nie malá, má takmer 3500 občanov a akurát v súvislosti s tým zápisom prváčikov do povinnej školskej dochádzky vznikla –ináč sa to nedá pomenovať – regulárna vojna, koľko ich zasadne do lavíc slovenskej či maďarskej základnej školy!
Nemám naozaj chuť čokoľvek zveličiť či naopak, podceniť, ale v takomto prostredí je to oprávnene dôležitá vec, zatiaľ je to v podobe neotvorenia slovenského prvého ročníka, je málo zapísaných žiakov a hrozí nielen strata pracovného miesta, ale je ohrozené aj kontinuálne vzdelávanie tejto školskej ustanovizne, ba naviac sa uvažuje aj s dochádzkou detí do slovenskej školy voľakde v susedstve, čo je naozaj poriadny problém sociálnej spravodlivosti systému a hoci sa vám to zdá byť malichernou štrapáciou, obec a jej obyvatelia to nezvládajú riešiť! A pozor, takých problémov bude na juhu Slovenska viac, lebo nič sa nedá robiť, konkurencia núti vyhrávať v mene vlastných záujmov naozaj za každú cenu!
Zabalené do balíčka ponuky to potom vyvoláva zmeny nálad v občianskej vzájomnosti na zmiešanom území, eskaluje sa zbytočné napätie, evokuje to nevraživosť, vyvoláva zbytočné národnostné vášne a ak si to preberiete celkom spravodlivo, v takom prehľade, ako som to v tomto priestore ponúkol v jedinom blogu, je to viac ako zložitá úvaha! No povedzte, v mene ktorej záujmovej strany budete ochotní vyberať polienka sváru z ohňa, alebo naopak, s voľačím múdrym na plamienok nádeje veci vyriešiť prispieť, lebo uznajte, ignorovať sa tento problém nedá a nesmie!
