Všetky osobné zážitky spojené s vlastnými udalosťami dotýkajúce sa mojich maturít v roku 1958 sú poznačené udalosťami, čo sa už spätne nedajú napraviť. V prvom rade je to všetko poznačené skutočnosťou, že na svojich pozdravoch zo stužkovej a veru aj na table, čo viselo vo výklade fotoateliéru bol oznam a dátum v podobe ad revidendum po 5 rokoch, ale ktohovie prečo sme sa po prvý raz stretli až po dvadsiatich a predstavte si, bolo to napriek všetkému úžasné. Spomienky boli celkom kontinuálnym procesom, ožili všetky emócie, vzťahy dominujúce študentskému životu v tej dlhočiznej histórii vyplávali na povrch našich myslí celkom prirodzene a verte mi, odvtedy sa už žiadna prestávka stretávok v našej „komunite jedenástakov z roka 1958“ už nevyskytla, skôr naopak, pribudli mimoriadnosti!
Pribudli dve nové udalosti, dielo organizátorov, čo zostali na rodnej hrude a život ich nerozfúkal ako väčšinu do sveta, ako semienka púpavy na padáčikoch prianí osudu – oslavovali sme spolu šesťdesiatiny fyzického veku a teraz teda aj tých 55 rokov histórie, lebo vraj tých zlatých päťdesiat oslavuje každý, sú o tom knihy a aj skvelý film, ale takýto číselný údaj vraj už ako keby ani neznamenal voľačo dôležité!
Spomínal som si na to aj osobitným textom, ale to hlavné sa dá vystihnúť predovšetkým tým, čo to znamená pre citový význam v živote takýchto „zrelých osobností“ a to jednoducho zdôrazňujem – je to naozaj o búrke v duši, srdci a mysliach dávnych abiturientov a čím dlhšia je tá šnúročka perličiek rokov, ktoré ich všetkých zdobia, tým je to exkluzívnejšie a mocnejšie!
Nuž a práve teraz som bol priamym účastníkom začiatku vzniku nového takéhoto „šperku“ v histórii novej generácie budúcich jubilantov, na šnúročku svojho osudu navliekli prvú perličku toho budúceho náhrdelníka, ktorý bude vždy celkom individuálny a celkom iste iba originálny – môj najmladší syn, junior, ako ho volám oficiálne a sršník, ak sme iba sami dvaja, mal stužkovú! V najkrajšej a historickej sále mesta Prešov, jedinečne vyzdobenej, s veľkým logom na závese uzatvárajúcim priestor javiska, aby sa ten oznam tvorený písmenami tých najrôznejších farieb vryl do myslí všetkých prítomných s tak trošku provokujúcim znením, keď v horizontále stálo Mladosť – pochabosť a vo vertikále pod „o“ v tej pochabosti adresné určenie – oktáva!
Priebeh stužkovej je samozrejme tradícia známa a dodržiavaná, väčšina programu takejto slávy sa opakuje v dlhočiznej histórii a mnohonásobnej ponuke, od predstavenie nádejných nositeľov zelených stužiek, cez oficionality, prípitky, študentskú hymnu až po program zakončený polnočnou „čiernou kronikou“, keď si študenti a aj ich profesori dokážu sami seba predviesť v podobe obyčajných a veru aj mimoriadnych, či zaujímavo hriešnych ľudí a presne takáto bola aj táto stužková o ktorej už neomylne viem, že bude poslednou, na ktorej mám vlastnú prítomnosť opodstatnenú! Verte mi, myslel som na to s nostalgiou, naviac aj so zodpovednosťou, lebo ma ako doyena rodičovskej pospolitosti poverili prezentovať mamičky a oteckov oficiálnym prejavom, takže to bola zaväzujúca povinnosť, ale aj tak, ako sa hovorí, všetky stužkové čo som kedy absolvoval, aj tá vlastná, si boli podobné ako vajce vajcu.
Ako keby som to presne takto pomenoval s vedomím, že nič nového sa v tej opakovanej podobe slávnosti nedá objaviť, je to voľačo také ako klišé, ale už v priebehu večera to malo v sebe čaro drobných prekvapení, za ktorými boli individuálne danosti tých krásnych študentiek a nádejných mladých mužov na začiatku svojej, zelenou stužkou potvrdenej kariéry dospelákov. Bol mnohoraký a pestrý a aj keď to malo podobu viacnásobných repríz rovnakých predstavení, predsa len, boli to úžasne originálny s širokým repertoárom pantomímy a výrazového tanca, čo veru celé osadenstvo tej historickej sály zaujalo. Bol to veľký darček mimoriadnej kvality, už takmer profesionálnej a tie „naše deti“ sa s tým pokonali so cťou. Bol to zážitok, hovorili sme o tom vlastne neustále, tá exkluzivita ich osobitej prezentácie nás očarila a to som ešte nevedel, ako ma to ako udalosť nadchne až k vytrženiu.
Možno to poznáte, patrí to k vyvrcholeniam každej správnej a veru aj bujarej študentskej slávnosti, keď si trieda obstane svojho triedneho profesora v tesnom kruhu, pohybuje sa v rytme naozaj nástojčivom a podávajú si krčah s vínom až keď obíde všetkých a potom ho s výkrikmi – „do dna, do dna“ podajú svojmu nespochybniteľnému kantorovi, čo z toho urobí spomienku pre všetkých! Dopije, krčah zabalí do plátna, viac ako zodpovedne ho treskne na zem a všetci si s obrovskou zodpovednosťou jeden z jeho čriepkov odložia ako nezabudnuteľnú pamiatku na ten jedinečný heppening.
Bolo tak veru aj teraz, videl som to viackrát, je v tom nielen bujarosť, ale veru už je cítiť aj zodpovednosť za veci budúce, čo ešte len prídu, ale v podvedomí ich môžeme predvídať a to čo nasledovalo, už vlastne ani nebol program! Ten kruh študentov sa ešte viac zomkol, moderná podoba hitu skupiny Elán Navždy sa zachová v pamäti stužková prešla do podoby až neuveriteľne dynamickej inscenácie spoločne prejavenej radosti a keď už som si myslel, že k potlesku už ako auditórium pripojíme iba jeho skandovanú podobu a standing ovations, prišla zmena v hudobnom sprievode, pohyb mladých ľudí ako keby nabral podobu dôstojnej pokory a odkazu nám všetkým, lebo verte mi, to Nie sme zlí bolo presvedčivé a naozajstné! Namiesto elektrizujúcej atmosféry bujarosti a oznamov, čo je našou spoločnou povinnosťou sme dostali avízo tých študentov, že veru oni už vedia kým sú, na akú métu v svojich životoch už prišli, čo to znamená pre nich a veru aj to, ako sa na nich už treba pozerať aj s vedomím tej predpísanej kurately, čo rodič a jeho dieťa majú dodržiavať.
Nič lepšieho sa nemohlo v ten večer už udiať, precítil som to citovo až v neskutočnej podobe ozajstnosti, nikto nemusel nič vysvetľovať, bolo to všetko jedinečné a naozaj neopakovateľné, lebo to krédo čo malo byť logom stužkovej – mladosť – pochabosť, už nemá žiadnu vypovedaciu podobu! Presne tento večer a noc sa tým nevysvetliteľným riadením osudu a ozajstnosťou kvalít dospievania študentov stali zárukou, že dominantným zostal iba ten zvyšok písmen v podobe oktáva a to už je celkom iste garanciou v ich životoch, čo presne od tej chvíle nasadli na dospelácku podobu zodpovednosti nielen k svojmu okoliu, ale predovšetkým samých k sebe! Až doteraz je to vo mne ako zážitok celkom mimoriadny a som si istý, že presne takáto stužková vo mne zostane ako prototyp nielen v premiérovej podobe neopakovateľnosti, ale predovšetkým úžasnej empatie k povinnostiam mladých od chvíle, keď začnú na hrudi, nad srdcom, nosiť zelenú stužku nádeje krásnej, zodpovednej a šťastnej budúcnosti.
