Viete, zazlievam mu to dlhodobo a vôbec sa tým netajím, lebo v kontexte akurát s tou kauzou hrubých klebiet o Kuzminovej, čo evokujú pochybnosti o jej vzťahu k Slovensku, cez realitu jej celého života a prostredia kde vyrastala, so svojimi súčasnými myšlienkami, akože pravdivými, neobstojí! Táto, v súčasnosti celkom iste najobdivovanejšia a najuznávanejšia Slovenka je síce v hodnotení bulváru a hlupákov spochybňovaná – vraj sa stále cíti byť viac Ruskou, napriek všetkému a predovšetkým v dobre viditeľnej realite slávy je normálnemu človeku nespochybniteľnou Slovenkou! Narodenou v Rusku, ale Slovenkou a to sa o Péterovi Hunčíkovi povedať naozaj nedá! On je naozaj náš, od narodenia, cez vzdelávanie a hľadanie si miesta v praktickom žití až dodnes, bez výhrad a kotrmelcov životných náhod, ale aj tak, on sa dobrovoľne rozhodol Slovákom byť iba na papieri, lebo je to jednoduchšie a konformné! V duši, srdci a veru predovšetkým v hlave je Maďarom, jeho verejné prezentácie postojov, hodnotenie historických udalostí a národných dejín a filozofie s tým spojenej a prejavujúcej sa v realite života o tom svedčí nespochybniteľne a takmer každá jeho písomnosť vo verejnej ponuke vo mne vyvoláva nepokoj. A otázky, v čom je to, pán Péter Hunčík, tá nostalgia voľajakej dávnej životnej peripetie, ináč na 100% slovenského občana, lebo o zmenu občianstva pre istotu zatiaľ nepožiadal, má naozaj až takú moc a silu, že nedokážete absorbovať nič reálne a dlhotrvajúce, život Slovenska formujúce k súčasnej podobe!??
Tentoraz to rozjímanie malo podobu predvolebnej úvahy o sochách v Budapešti, o tej, ktorá už dávno stojí a nesie meno socha našich sovietskych osloboditeľov a o tej, čo plánujú postaviť priamo oproti nej a má symbolizovať 70 výročie obsadenie Maďarska nemeckými vojskami, lebo ako hovorí Orbánova vláda – okupácia ako okupácia! To vari práve preto sa tá istá vláda usiluje o rozšírenie atómovej elektrárne v Paksi za mnohomiliardovú, neuveriteľne výhodnú pôžičku od Ruska a zároveň má potrebu ľudstvu celého sveta posielať odkaz, že keďže bolo Maďarsko v roku 1944 pod nemeckou nadvládou, nenesie žiadnu vinu za holokaust 400 000 tisíc maďarských židov z vidieka – to nemeckí fašisti, nie my! Pre historickú presnosť faktov treba priznať, že nemecká deportačná jednotka, teda tí fašistickí okupanti, fungovali v počte 40 vojakov, zvyšok boli maďarskí „okupovaní občania“ a o tomto údaji nepochybuje dnes už vôbec nikto – je to súdny dôkaz!
A presne v tejto realite maďarského občianskeho života zakotvil svoje úvahy Péter Hunčík tak, ako to má vo zvyku – porovnávať to naše a maďarské a klasifikovať, koľko kapitálu prinášajúceho osoh či aspoň zásluhy jeho osudovej národnej príslušnosti to prinesie, čím sa jasne zvyšuje jeho spokojnosť a samozrejme osudové poslanie. Argument bol naporúdzi, realita maďarských nálad sa prejavila vraj takpovediac na ulici, razantnou diskusiou o priebehu maďarského holokaustu, antisemitizmu, nacizme a veru aj maďarskej národnej zodpovednosti v podobe urputného súperenia a presne v tej chvíli sa slovenský čitateľ dozvedá to múdre, čo mu autor takejto úvahy Péter Hunčík adresuje!
Pri tejto príležitosti často myslím na Slovensko, na ostrov poriadku a mieru. U nás veru niet nenávisti, niet obviňovania z vlastizrady. My sa neškriepime, nebúrime sa. My sa krčíme a všetko prijímame tak, ako to je. Prijali sme Husáka a Biľaka, celý Mečiarov klan, lebo my by sme ešte aj čertovi dali amnestiu.
My nepomenúvame veci pravým menom, nedívame sa do zrkadla. My pracujeme na tom, aby sme zabudli na minulosť, prevtipkujeme prítomnosť a dobabreme budúcnosť našich detí. No, čo poviete??! Je to Slovák ako repa, pravda!?
Slová ako rana do zubov a priamo do srdiečka, čo poviete a aby to nemalo iba vágnu podobu obyčajných slov, pomáha si realitou – nepripomenuli sme si vraj ani len august 1944, teda zrejme výročie SNP, hoci to nemenuje akurát takto a dodáva, že tento dátum sa v tomto roku bude zrejme oslavovať tak, že občania naozaj nebudú vedieť, či to bude o našej sláve, alebo hanbe!!? Nepripomenuli sme si Medzinárodný deň holokaustu a vraj ani november 1989, ale vraj nič to – lebo nový župan nám potom povie, čo treba robiť!
Ej bisťu a tisíc hromov hrmených sa mi zažiadalo zvolať v tej chvíli, keď som si ten odkaz o našej realite prečítal a som si celkom istý, že Hunčíkova argumentácia je voľačo naozaj scestné a z pohľadu preferovania jeho maďarskej podstaty bytia a žitia zákerné. To naozaj nie je bulvár zlomyseľnosti a spochybňovania národného cítenia slovenských občanov, to je vedome skoncipovaný pamflet pohany nášho národného cítenia či povedomia a som si istý, že to akurát takto bude cítiť každý Slovák, ba mal by veru aj ten, čo sa narodil kdekoľvek inde na šírom svete, nielen v našej domovine. To iba jemu, „roduvernému Maďarovi“, ktohovie prečo, je to všetko viac ako jasné, odnepamäti a jasnozrivo, lebo veď vidíte, čokoľvek sa deje za Dunajom, tomu tento „psychológ a humanista“ rozumie bezozvyšku a predovšetkým vtedy, ak vníma maďarské a slovenské myslenie v praktickom porovnávaní ako výhradne exkluzívne a originálne!
Tým zlým príkladom sme samozrejme my, ten finálny verdikt o novom županovi, čo nám povie ako a čo treba robiť už je sústo, čo Slovensku celkom iste zostane „trčať v krku“ a aby sme sa ho spoľahlivo zbavili, odkašlime si, ale pre istotu búchajme do chrbta toho, čo takúto nestráviteľnú ponuku vymýšľa a v každodennom menu ponúka!!!
