Ten skepticizmus, ale vlastne aj istoty zdrojov jeho kultúrnych, duševných, mravných, sociálnych, hygienických a komunikatívnych daností pozná celkom iste každý rozhľadený občan, presne takto sme vyrastali na Slovensku vlastne všetci, lebo to viete, nedá mi, aby som to na voľajakom zrozumiteľnom príklade nedokumentoval. Porovnajte napríklad českú realitu s tou našou, napríklad osobnosť českého prezidenta Miloša Zemana, svojrázneho občana Vysočiny a jeho protikandidáta v prezidentských voľbách knieža Schwarzenberga a v svojej vlastnej mysli si premietnite napríklad ich vystupovanie na verejnosti, ak je potrebné definovať štátnicky postoj či dekór verejne činnej osoby! Politik a štátnik Miloš Zeman to inscenuje presne tak, „ako to cíti, ako mu velí intuícia bodrej akurátnosti, miera vlastného chápania humoru i zodpovednosti“ a Schwarzenberg naopak tak, ako mu velí protokol, etika a samozrejme bontón predpísaný diplomacii. Ten exces, ktorý prezident Zeman vyrobil pri návšteve Nemecka iba pred niekoľkými hodinami, keď problematiku vzájomných vzťahov medzi hostiteľskou krajinou a islamom s dobrým úmyslom „pobaviť všetkých“ doviedol až na hranicu priepasti diplomatickej vojny, ten by veru Schwarzenberg vyrobiť jednoducho nevedel, ani len vtedy nie, ak by to urobiť chcel! To viete, výchova je tajomnosť a záhada, to vraj je spojené ako s pupočnou šnúrou s tým, odkiaľ ste a kým ste!!!
Odbočil som, ale ako mustra na porovnanie je to celkom nevyhnutná procedúra a mne nedá, aby som si na svoje prvé stretnutie s našim premiérom, vtedy ešte len radovým poslancom SDĽ nielenže nespomenul, ale aby som vám ho nepripomenul. Bol samozrejme o dvadsať rokov mladší, ale už vtedy sebavedomý a ako sa hovorí, „naozaj svoj“ a veru nebol žiadnou jednotkou toho spoločenstva, čo združovalo exkomunistov vo vtedajšej Slovenskej národnej rade. V spoločnosti dnešného primátora Bratislavy Ftáčnika som s klubom poslancov tejto strany jednal o prijatí nevyhnutných právnych zmien v školstve a hoci sa vtedy ešte nepoužívalo to zvláštne slovíčko lobing, naozaj som spolu s kolegom loboval, aby sa nami pripravené zmeny stali súčasťou potrebných a celkom nevyhnutných školských zákonov.
A presne vtedy sme prežili nepríjemnú chvíľku, vlastne reprízu z rokovania v klube poslancov HZDS, keď nám poslanec Hudec, potom minister kultúry SR oznámil, že sa takejto okrajovej záležitosti nebude venovať – píše knihu. Tentoraz to takmer v rovnakej réžii predviedol ten mladučký poslanec Fico, pamätám si ako dnes, bolo to na schodisku starej budovy SNR, keď nás Ftáčnik odprevádzal. Už vtedy mal na sebe svetlosivý oblek, zrejme tá oceľová farba dotvára jeho imidž navonok, ponáhľal sa, vypočul nás iba s nevôľou, kazili sme mu rozvrh poslaneckých aktivít a dozvedeli sme sa, že jeho priority v súčasnosti sú naozaj celkom iné než voľajaké školstvo. To extempore, po ktorom sme neskrývali svoje sklamanie naprával Ftáčnik, keď nám svätosväte prisľúbil, že stanovisko klubu SDĽ bude jednotné a podporí nás!
A nenahnevajte sa, odvtedy si túto chvíľku sklamania pripomeniem vždy vtedy, ak je náš premiér na obrazovke televízie, ak ho počúvam z rádia, ak čítam voľačo z jeho reálnych skutkov ako reportáž v printových médiách, alebo najčastejšie vtedy, ak voľačo Slovensku, ako svojej rozhodnutie či aspoň odkaz ako šéf štátnej exekutívy oznamuje!
V ničom sa pri porovnávaní sebe samého s aktivitami a prezentáciou bodrého chlapíka z Vysočiny, ako sa zvykne s „nadhľadom titulovať“ prezident ČR Miloš Zeman osobne nemusí uskromňovať, je rozhodný a rázne kritický, ba až sarkastický a takmer vždy to vypáli tak, že je to kontrast s opozičnou politikou, s opozičnými poslancami. To je presne tá potreba zviditeľniť sa, predviesť svoju nedostižnosť a exkluzivitu – akože pozerajte, to všetko naozaj iba ja sám a tentoraz ma presne takáto prezentácia vlastného velikášstva a márnivosti i falošnosti dohnala až k napísaniu týchto riadkov.
Vraj v opozícii sedia žalobaby, ktoré po prehranom politickom súboji chodia vyplakávať do Bruselu. Pán Figeľ utekal za pravičiarmi a pán Sulík, ktorý Európu nemôže ani cítiť, napísal list liberálom a dožadovali sa voľajakej spravodlivosti, hoci neviem akej - boli tie slová, čo mi v svojej podstate pripomenuli ten Zemanov bonmot Alah akbar predvedený v nemeckej televízii. Aby ste rozumeli, to všetko bol premiérov postoj ku kauze voľba generálneho prokurátora v parlamente, v réžii strany Smer, bez demokratickej kontroly správnosti takéhoto rozhodnutia v zmysle platných zákonov a predpisov a predviedol sa presne v takej podobe, ako je mu to – a vlastne aj tomu Zemanovi – vlastné!
Zabúda na chvíle, keď mu už aj predtým „napršalo do nosa“, keď po ňom vlastne aj dostal, lebo frčka ponaučenia vo veci zákazu zisku zdravotných poisťovní Slovensko poriadne zabolela a celkom prebrala z jeho fantasmagórií a sníčkov o vlastnej odbornosti, lebo pokuta nášmu aj tak slabému gazdovaniu skutočne neprospieva a tak akosi naviac nás aj hanobí. Nechcem predbiehať, ale svet si naozaj myslí, že demokracia je celkom iné riadenie vecí verejných, ako si to vo vlastnej predstave naprogramoval premiér, to nie je vôbec diktát o tej moci, na ktorú si musíme zvykať, ako to voľakedy vymyslel Mečiar, lebo komunizmus naozaj skončil na tých novembrových námestiach!
Je to tu jednoducho prítomné ako postoj, čo rešpektujú všetci spravodliví u nás, samozrejme aj v Európe a som si istý, že to týmto výrokom o žalobabách v našom parlamente naozaj neskončí. Pamätáte sa, svoj výrok o zákaze zisku v zdravotných poisťovniach dopĺňal o plamenné výzvy, aby sa s ním „za pasy“ chytil každý, čo si myslí že on nemá pravdu a malo to konce viac ako žalostné! Ako keby sa po ňom a jeho kriku zem zľahla, nič nevidieť a nepočuť, správa sa ako by to ani nebolo priamo „z jeho hlavy“ a takéto niečo naša politická scéna nikdy neponúkla a doprial by som mu to v podobnom repete aj teraz! Nie zo škodoradosti, alebo aby zasa dostal frčku do nosa, to naozaj nie, ale výhradne preto, že to trestá a poškodzuje štát a jeho národ!
V titulku som mu priznal, že je to výkonný politik, má naozaj ambície, verí si a má vízie celkom exkluzívne, chce mať perspektívu a pokračovanie iba smerom nahor, za každú cenu a bezohľadne, ale štátnikom veru nie je a nikdy ani nebude. Svoj potenciál má uložený v zásobníku s označením ja sám, vlastnou hlavou a vo vlastnej réžii, nech to stojí čo to stojí, veď to nejde z môjho a väčšina má moc zákonite a tak akosi naviac už na nič iné nemá ani len zdroj energie. Ten kšeft s jadrovou energetikou mu akosi nevychádza, pre nedostatok financií už ho celkom odpojili a baterky už sú celkom vybité, takže štátnické ambície už neponúkajú vôbec nič. Je to nielen chvalabohu, ale bolo by ideálne, keby si to slovenská verejnosť konečne všimla, lebo presne teraz na to všetko svietia svetelné zdroje viac ako spoľahlivo, všetko je vidieť naozaj do poslednej bodky!
