Možno ste si povšimli, že ma problematika prezidentských volieb, nielen u nás, interesuje, zaujímajú ma všetky osobnosti, ktorým sa túžba, stať sa v krajine, zatiaľ ešte demokratickej, transponovala do rozhodnutia prepracovať sa celkom na vrchol zodpovednosti i reprezentácie a okrem svojich vlastných pocitov sa prezentujú veru aj viditeľnými náznakmi, akými prvými občanmi štátu sa stanú, kým nimi naozaj budú a aký potenciál je v ich osobnostiach utajený.
Akurát naša súčasnosť to dokazuje naozaj v priamom prenose, iba chvíľočku po rovnakých súbojoch v prezidentských voľbách napríklad v Česku, alebo v trošku inej podobe v USA a inšpirácia, ktorú mi v svojej mediálnej spovedi pre SME ponúkol Martin Bútora, ma priviedla až k napísaniu tejto glosy, hoci s rukou na srdci, predovšetkým ambície slovenskej politickej scény – mám na mysli vládnuci SMER i opozičné strany – ma prednostne zaujímajú už naozaj dlho!
Martin Bútora svoje životné peripetie v priebehu profesionálneho života, diplomatickej kariéry zavŕšenej postom veľvyslanca v USA a svojej účasti v politike súčasnosti svojmu „spovedníkovi“ redaktorovi Tomášovi Gálisovi porozprával korektne a s nadhľadom. Žiadna nostalgia či dokonca ľútosť, ako je život nespravodlivým priestorom akurát v jeho prípade a všetko som si ako čitateľ a glosátor jeho myšlienok rozdelil do všeobecných poučiek a predpovedí budúceho. Nuž neviem, či je to súvislosť s našou generačnou rovnocennosťou, Martin Bútora je iba voľačo menej než štyri roky mladším ako ja, čo podmieňuje rovnakú atmosféru v osobnom živote i vo vzdelávaní, ale ako sa hovorí, celkom by sme si sadli!
Je presvedčený, že súčasnosť už naozaj nie je optimistická, všetka eufória a vznešené ciele novembra 1989 sa voľakde vytratili, stratila sa čistota myšlienok a celkom iste aj jednota v národe a jeho pomenovanie tejto danosti – zdravie právneho štátu, je vhodné aj do dejepisných učebníc ako titulok.
Zásahom a pôsobením aktívnej politiky vedenia štátu sa takéto zdravie zhoršuje, sústavne, dá sa konštatovať jeho kontinuálny úpadok viac ako dobre viditeľný a on sám použil ten najjednoduchší možný príklad pre takéto tvrdenie. Slovensko už naozaj nie je dobrým historickým príkladom na potrebné demokratické zmeny pre iných, stratilo na vitalite a dynamike, nevyžaruje to, čo bolo na prelome storočí akurát jemu príznačné – vôľu vyhrať nad Mečiarom, stať sa členom Únie a odštartovať potrebné reformy!
Naopak, ako keby zo zlomyseľnosti osudu je tu recesia mnohých dedičných hriechov, postavenie Rómov, ich spolunažívanie s väčšinou, stratégie rozvoja navzájom nekorešpondujú a na seba nenadväzujú, politici problémy zjednodušujú a dokonca bagatelizujú či priamo odsúvajú, vo všetkom preferujú bezpečnostné hľadiská a v ich plánoch dominuje represia pred sociálnou, vzdelanostnou a zdravotnou potrebou rozvoja národa. Krajina je v dôsledku toho nestabilná, ohrození sa cítia nielen Rómovia, ale veru aj väčšinové obyvateľstvo, vznikajú občianske aktivity na veľa spôsobov a akurát to býva dôkazom, že štát je nestabilný.
Svoj postoj k pomoci tomuto etniku nevie odštartovať ani táto vláda jednej politickej strany, vraj ľavicovej a sociálne cítiacej, lebo ten premiérov odkaz je až šokujúcim dôkazom absolútnej nehumánnosti!
Viete, s istotou viem, že by sme boli blízkymi priateľmi, keby nám osud doprial stretávať sa a rovnako ako v humánnosti v ľudskom bytí si rozumieme aj v povinnostiach predpísaným verejným činiteľom. Ani pre Martina Bútoru nie je prezident voľajaká reprezentačná bábka čo nás zviditeľňuje na medzinárodnej scéne, čo voľakde kladie vence, ale naopak, ovplyvňuje politiku, občanov a vylepšuje ich reakcie i správanie a povedal voľačo určené dnešku ako prioritu – stáva sa zárukou udržania rovnováhy v deľbe moci!!! Veru tak a v kontexte s reakciami a činmi Ivana Gašparoviča akurát tento odkaz vyniká svojou aktuálnosťou a obchádzaním reality, takže je čo naprávať a o čo sa ako o zmenu usilovať.
Svoju kandidatúru nezopakuje, je podporovateľom strany MOST – HÍD a jej rozhodnutie, stať sa ako člen Ľudovej platformy súčasťou prezidentského tímu Pavla Hrušovského akceptuje a predsa vyslovuje aj výhrady. Ak ste si prečítali aspoň voľačo, čo si o tejto problematike myslím ja zistíte, že je tu zasa zhoda až v rovine absolútneho súhlasu. Výber mal byť sofistikovanejší, prezident musí byť s liberálnejším profilom demokrata, vnímavý k menšinám a s pevným postojom k ústavnosti krajiny, kým Hrušovský je príliš zviazaný konzervatívnou filozofiou a poslušnosťou v otázkach viery. A je tu aj výhrada, aby ho podporila aj strana SDKÚ, kde však ešte stále snívajú o Ivete Radičovej a nič sa nedá robiť, vznikajúce porovnávanie a jej opakované odmietanie spoločnej veci a rozhodnutiam neprospieva! Radikálne rozhodnutie – nech je predovšetkým správne, korektné a pokrok prinášajúce – to je naozaj nevyhnutnosť spoločného postupu a jednotnej kandidatúry!
Tak trochu fajnovejší postoj a hodnotenie prejavil Martin Bútora v súvislosti s možnou prezidentskou kandidatúrou Róberta Fica. Vo všetkom dôležitom v hodnotení jeho dobre viditeľných vlastností ducha i charakteru sme sa zhodli, je to pohotový chameleón akceptujúci možnosti a príležitosti, od komunistov do Strany demokratickej ľavice sa presunul celkom samozrejme spolu s ostatným členstvom, lebo to bola jediná možnosť udržať sa v politike, vo chvíli uvedomenia si vlastnej kapacity objavil voľačo na spôsob tretej cesty, ale blízkosť ľavicového spôsobu bytia a veru predovšetkým žitia spôsobila, že si uvedomil prázdno tohto spôsobu správy vecí verejných a stal sa jeho zvrchovaným vládcom.
Zhodli sme sa veru aj v tom, ako treba hodnotiť, aj s odstupom času jeho spoluprácu s SNS a HZDS v jeho prvej vláde, pokojne sa vyrovnal so všetkými špinavosťami, čo boli súčasťou toho vládnutia a po nevyhnutnom čase politického time outu sa stal, ako keby z ničoho nič, celkom iným politikom! Vraj korektným a uznanlivým, akceptujúcim názory partnerov a opozície, lenže to všetko bolo iba do času! Je rozbehnutý v svojom vlastnom režime, to naozaj nie je politik v štýle novembrových očakávaní demokratických záruk a zmien, naopak, s výnimkou podpory proeurópskych postojov je nositeľom prednostne toho, čo si vymyslel a čo podporuje! Ak budete hádať, prečo je to tak, urobíte celkom iste objav jeho dôležitej vlastnosti – je vypočítavý pragmatik!
A veľkorysosť Bútoru spočíva akurát v tomto aspekte Ficovej letory, vraj podľa toho si vždy vyberá svojich spojencov a práve preto sa nedá ani len hádať, akým bude prezidentom?! Priamočiarosť takýchto odkazov ako keby naznačovala, že ak sa situácia zmení, ak bude vládnuť voľačo korektné a čestné, bez tej falše diktátu ľavicovej väčšiny, dá sa očakávať to populistické, kam vietor tam plášť, no osobne som si istý, že takýto druh pragmatizmu sa v tejto persóne nepodarí objaviť nikomu!
Ale aj tak sme sa zhodli – naším ideálom veru takýto prezident nie je, ani za nič na svete!
