Dlhé roky doména môjho života, ešte dlhšiu dobu životná mora a teraz niečo tak trošku na okraji prvoradého interesu, lebo už je to naozaj akurát tak – životná problematika, predovšetkým tá osobná, sa mi v dôchodku radikálne reštrukturalizovala. Moje vzdelanie, životná prax, túžby, sny, vízie či spôsob bytia s tým súvisiaci dostal jednoduchší rozmer. Hovorí sa tomu chlebová postať, ale aj tak, potreba všetko v tomto rezorte sledovať, analyzovať a hodnotiť je predsa len každodennou povinnosťou a hoci absentujú výstupy – veď koho by už interesovali postrehy emeritného riaditeľa školskej správy – občas je toho oveľa viac než sa dá bezproblémovo stráviť.
Mojou doménou bolo takzvané malé školstvo, čo je paradoxne väčšinová oblasť rezortu s najvyšším počtom výkonov, detí, mládeže i vyučujúcich a pomocného personálu, s právomocami štátu, samosprávy a s najvyšším rozpočtom, s ktorým je stále viac a viac starostí a s ohľadom na prax a skúsenosti dodávam, že takáto štrukturalizácia právomocí, povinností i cieľov priniesla na svetlo sveta obrovské kvantum neprebádanej problematiky. Je to džungla predpisov i výnimiek z nich, vládnu tu osobné preferencie, nevraživosť i nepriateľstvo, nejasné kompetencie i svojvoľnosť a počnúc ministrom až po posledného výkonného školníka či upratovačku – to je samozrejme nadsádzka – rozhodujúce slovo má vlastne ktokoľvek!
Je správne začať „od hlavy“, lebo tam je naozaj zdroj toho povestného „smradu“ a hoci by som mohol menovať mnohé kauzičky, kauzy či priamo otrasnosti, budem skôr ilustrátorom niektorých hrôz. Koncepcia neujasnená, učebnice nedostupné, korupcia v ich tvorbe i určovaní využívania, celoživotné vzdelávanie pedagógov ako nekončiaca krížová cesta, hanebne nezodpovedajúce mzdy, iluzórny spoločenský honor i ochrana, nedostatočný rozpočet a jeho ťažkopádne i nespravodlivé rozdeľovanie, nejednotnosť princípov či nárokov na obsah vzdelávania, zaostávanie za potrebami spoločnosti a nedostatočný systém kontroly na všetkých úrovniach. Som si istý, že v tomto zozname nájde každý „školák“, ako sám pre seba nazývam profesionálov z tejto oblasti, biele miesta, onú populárnu terru inkognitu, ale pre lepšiu zrozumiteľnosť citovaného spomeniem aspoň niekoľko z tých skutočných hrôz.
Pán minister Mikolaj je vo vláde posledným nominantom SNS a jeho zásluhy budú hodnotené vo všetkých jej análoch ako „jedinečné“. Okrem dokonalej politiky s prívlastkom národniarska sa osvedčil predovšetkým v rozdeľovaní rôznych grantov a štátnych príspevkov, zvlášť ten posledný, venovaný žilinskému letisku, je skvostne adresný. Je určený športovcom, aspoň taká by mala byť systemizácia finančnej pomoci, ale profitujú z nej prednostne „nadšenci, ktorí lietajú predovšetkým cez víkendy“, teda napríklad aj šéf SNS Ján Slota. Bol to pekný balík peňazí, realizoval sa v dvojročnici a smutné je predovšetkým to, že typicky školské športy, akým je plávanie a atletika nedostali ani centík! A to sme sa vyhli najväčšej hanbe v tomto smere, lebo vo februári 2010 žiadal minister Mikolaj od vlády 600 tisíc eur na golfový turnaj na Táloch, kde podnikateľ Soták pripravoval „obdivuhodnú akciu“, našťastie, vtedy už kríza vrcholila a takýto počin by sa vysvetľoval i zdôvodňoval veľmi ťažko.
Právomoci a rozpočet, zabezpečený vládou, sa deleguje na systém vyšších územných celkov a samospráv už dlho, predpokladá sa, že je to preverená a výkonmi iba korektná sféra. Naviac, viacnásobne kontrolovaná, lebo na každej úrovni sú takéto dôležité inštitúcie a funguje aj kontrola verejnosti. Žiaľ, nie je to pravda! V rozpočtovej oblasti vládne nekorektnosť, nespravodlivosť, klientelizmus, nejednotný meter a hoci je platný jednotný systém nárokových potrieb, reálne neplatí. Vedeli by o tom hovoriť školáci na rôznych školách cirkevných, súkromných, umeleckých, ale aj obyčajných základných i v predškolských zariadeniach, lebo moc samospráv a žúp je v tomto štáte vari celkom nezávislá. Pripomínam, že akurát teraz sa protestuje na celom Slovensku, lebo centrá voľného času a umelecké školy prežívajú svoje dni hrôzy a nedostatku v nevídanom rozsahu.
A podobne je to aj s majetkom. Príklad z Prešova! Radnica sa rozhodla zo školského bazéna, ktorý je súčasťou štátnej školy na sídlisku – teda štátnym majetkom, na ktorého činnosť prideľuje rozpočtové štátne prostriedky podľa počtu žiakov a výkonov – urobiť svoj vlastný. Stalo sa, má tam vlastný zamestnanecký personál, deti, čo sú tam doma chodia na výcvik či vyučovanie menej než doteraz a nedivte sa, dôvodom je fakt, že na viac nemajú peniaze! To, čo mali garantované systémom ich teraz stojí mastný groš, lebo čo hodina, to poplatok do mestskej kasy! Tých výkričníkov som sem napísal málo, lebo mesto si privlastnilo nielen štátny majetok, ale veru si „znárodnilo“ aj rozpočtové prostriedky štátu určené deťom, čo už je celkom neuveriteľná svojvôľa! Je to celkom hanebný skutok a keďže teraz prebieha rekonštrukcia školského areálu z grantov EÚ som úprimne zvedavý, ako sa s tým mesto pokoná v zmysle predpisov a či si to voľakto zodpovedný vôbec všimne!?
A celkom nakoniec som si nechal úvahy o tom, ako je školstvo pripravené riešiť problematiku úrovne vzdelávania. Takej tak trošku individuálnej, lebo v súčasnom vedení rezortu sa začali prikláňať k tvrdeniam základných škôl. Všade sa hovorí o kvalite, čím je lepšia, tým kvalitnejšie výsledky, rastie vedomostná úroveň a z toho samozrejme profituje celá spoločnosť, no základné školy to neakceptujú. Už aj u nás dávno odskúšaný trend vzdelávania nadaných a šikovných detí v náročnejších podmienkach, čím predstavujem osemročné gymnáziá, odmietajú a tvrdia, že odchod detí, tých najlepších, oslabuje úroveň školy v celom rozsahu. To je vraj neuveriteľný handicap, hoci to nikto nemôže myslieť vážne, predovšetkým žiaden pedagóg nie! V regiónoch je na jedno osemročné gymnázium niekoľkonásobne väčší počet základných škôl a dlhoročný trend, otvárať vždy iba jednu jedinú triedu osemročného gymnázia predstavuje iba zlomok skutkového stavu v príslušnom ročníku. A naopak, tí najlepší žiaci dostanú možnosť i príležitosť svoj potenciál využiť a tvrdenie, že pedagógom na základných školách sa zníži vedomostná úroveň detí je demagógia, lebo jedna lastovička jar naozaj nerobí!
Zotrvačnosť takýchto názorov je výsostne škodlivá, lebo vyučovanie na gymnáziách s osemročnou dochádzkou vytvára to najskvelejšie premostenie detstva a adolescencie, s neuveriteľne širokou škálou vzorov, talentov aj idolov a to som vymenoval iba tie najviditeľnejšie aspekty predností. Vysoká náročnosť, prirodzená súťaživosť, oveľa vyššia úloha osobnosti v každodennom kontakte s peripetiami života a zákonite kvalita vyučovanie podporená tradíciami, to predstavuje už akúsi nadstavbu kvality vzdelávania, takže absolventi takýchto škôl sa na vysokej škole orientujú oveľa prirodzenejšie a dosahujú lepšie výsledky. A argument, že takéto deti strácajú detstvo, lebo namiesto bezstarostného vegetovania v piatom ročníku základnej školy sú nasilu stredoškolákmi vôbec neobstojí. Viem to ako rodič, môj najmladší je teraz v kvarte, vie to on i jeho okolie či kamaráti a samozrejme vedia to aj spolužiaci v škole i pedagógovia. Temperament i danosti detstva fungujú spoľahlivo, ale tak akosi mimochodom sa uplatňuje aj reflex kopírovania všetkého vznešeného a potrebného od tých starších, lebo predsa len, byť na gymnáziu to naozaj znie dobre!
Éra účinkovania vplyvu národniarov na ministerstve školstva má teraz štyri roky. Od prvých dní roku 1990 som spolupracoval so všetkými ministrami školstva, tak ako postupne prichádzali a verte mi, že by som ich oklasifikoval spravodlivo. A verte mi veru aj to, že som mal ďaleko k obľúbenosti, naopak, som škriepny, nepoddajný a za každých okolností preferujúci to „malé školstvo“, lebo vysoké školy s vysokou mierou nezávislosti majú byť strojcom svojho vlastného šťastia, bez kurately a diktátu, skôr výhradne vo vlastnej réžii. Pochopiteľne, transparentne, s kontrolou a zodpovednosťou a trúfam si povedať s vierou v správnosť vlastného úsudku, najlepším doterajším ministrom bol Ján Pišút a najslabšími nominanti SNS, pre ktorých sa tento post stal údelom, keď boli vo vláde. Vtedy som to mohol hovoriť nahlas, bol som pri tom, ale teraz to aspoň napíšem, lebo aj dnešok potvrdzuje pravidlo čo platí bez výnimiek. Ministerstvo riadené Jánom Mikolajom , ktoré ako jediné pod kuratelou SNS vydrží do konca mandátu Ficovej vlády, si to naozaj vôbec nezaslúžilo. Škoda, školstvo mohlo byť naozaj o kúsok lepšie.
