Hokej, futbal, ekonomické ukazovatele v najširších možných súvislostiach, výkony národohospodárstva, životná úroveň, sila meny, čo je mimoriadne dôležitá položka štatistiky, lebo čo ako nás euro zvýhodnilo, česká koruna mu rokmi samostatnosti veru „aj tak dáva do zubov“ a hoci nás to posúva k rozdielnosti, vieme sa stále a prirodzene akceptovať ako bratské národy, Čech a Slovák to porovnávanie výkonnosti nikdy neopustia. Je to prirodzené, nie je v tom nič zlomyseľné, ale predsa len, v konečnom dôsledku je vždy lepšie, ak ste prvým! Tam, alebo tu, všetko jedno, kontext je jasný – víťazstvo sa počíta, prehra je hodná zamyslenia sa!
Majstrovstvá sveta v atletike v Moskve sa mi stali príležitosťou Čechom závidieť. Veď uznajte, našich atlétov tam bolo ako šafránu, ich prítomnosť mala väčšinovo plniť to účelové – nie je dôležité víťaziť, ale zúčastniť sa a hoci som sa úprimne tešil z piateho miesta nášho chodca Tótha v pretekoch na 50 kilometrov, držal som palce susedovi Adamovi Zavackému v rozbehoch na 100 metrov a žialil som spolu s ním, že ho nevylosovali ako súpera Boltovi, predsa len, českým atlétom, alebo ak chcete, tak veru Čechom ako národu som závidel. Bolo ich cítiť a naozaj vidieť, na tartane, na jednotlivých stanovištiach technických disciplín, ale aj v hľadisku, kde si ich neveľmi žičlivé kamery ruskej televízie napriek všetkému museli všímať a potom predovšetkým na stupňoch víťazov! Bola to napokon aj moja radosť, Domov můj som si pri televízii zanôtil s Hejnovou i Veselým, svojim priateľom v Čechách som zablahoželal ešte aj k bronzu v mužskej guli, ale aj tak, také utajované potešenie som prežíval iba o niekoľko okamihov neskôr, keď zdravotnícka sféra u našich susedov, vychádzajúca zo štatistík nadnárodných spoločností uverejnila voľačo celkom šokujúce!
Sú národ škodiaci sám sebe, ten prehrešok, predovšetkým v rovine fajčenia, pitia alkoholu a v súvislosti s nezdravým štýlom stravovania ich stojí ročne 250 miliárd českých korún a to predovšetkým v nákladoch na liečbu onemocnení čo vyvolávajú a potom aj ekonomickou stratou vznikajúcou absenciami v pracovnom procese a hoci je to v Európe naozaj špička výkonnosti, niet o čo stáť! Ako sa hovorí, hanba mi, nešťastie iných nesmie byť príležitosťou pre moju spokojnosť, či nebodaj priamo radosť, ale priznal som sa, kdesi v podvedomí je tá štatistika pociťovaná ako fakt uspokojenia, že tie čísla nepatria nám! A pritom dobre viem, že ani u nás to nie je oveľa onakvejšie, aj tu sa fajčí i pije, aj tu sa vymýšľajú postupy až viac ako dôkladné, aby sa s pomocou trestov tie hriešnosti obmedzovali, ba kdesi v podvedomí cítim, že svoj veľký zástoj na českej „víťaznej vlne“ má svoj obrovský podiel vyššia životná úroveň a jednoduchšie živobytie národa ako celku, ale na druhej strane som tvrdošíjne „spravodlivý“!
Tak im treba, nech sa len dobre poobzerajú v svojich realitách, veď ak ukážu voľakde v televízii ich prvého občana Zemana, mám na mysli ich pána prezidenta, tak sa predvádza ako fajčiar a milovník alkoholu na veľa spôsobov, tak nech sa nečudujú, lebo príklady priťahujú, no nie!? A koniec koncov tá strava, čo má vraj tiež svoj podiel na zdravotných komplikáciách českého národa je napríklad aj môj problém! Sám si sviečkovú s knedľami nikdy nevarím, veď možno by som to ani nezvládol, hoci už dávno mi pani Mirka v Brne všetky tajomstvá o tejto kuchynskej alchýmii nezištne prezradila, ba verte mi, nepoznám veľa slovenských rodín, kde sa česká kuchyňa a výber jedál ich proveniencie preferuje, ale kedykoľvek ma do tých historických zemí privedie škodoradostná chvíľa, som jej nápomocný! Všetci moji vlastní spoľahlivo vedia, že cesta za Moravu ma zavedie do prvej „hospody“ a objednávka sviečkovej s lepšou porciou knedlí je samozrejmosť, nech to stojí, čo to stojí! Lebo čo už, aj hriech má svoje čaro a občas je dovolené aj nedýchať, čo poviete?
A tak som sa dopracoval k akejsi dobrovoľnej remíze, občas oni, menej občas aj my a nie je v tom žiadne zúfalstvo či závisť a už vôbec nie pýcha do nebies – lebo uznajte, naozaj je podoba nášho spolužitia, aj napriek samostatnosti a originalite správania sa či životného štýlu a zlozvykov skôr príbuzenstvom než súperením za každú cenu. A podľa mňa to presne takto má byť!
Dôkaz? Presvedčenie? Istota? Zodpovednosť? Všetko jedno, aj keby tých otáznikov bolo nepreberne! Tá podoba našich osudov, omylov, zlozvykov, nedostatkov mravnosti či ochrany vlastnej cti sa v predvečer 45 výročia konca ilúzie o možnom ľavicovom progrese v bývalom Československu definitívne potvrdila hlasovaním o konci trvania súčasnej podoby parlamentu v Prahe! Aj to poznáme, aj to už sme u nás prežili, ani nie tak dávno, iba v trošku inej inscenácii zodpovednosti a hlavných hrdinov ako štatistika podobnosti, vôbec nie náhodnej, čo jasne potvrdzuje, že sme naozaj bratské národy s osudmi celkom podobnými!
Čo poviete na konštatovanie – no čo už, všetci sme si podobní, alebo tak nám treba? Nech je to celkom osobný postoj a nech teda rozhodne štatistika, kam sa tak naozaj posunieme. Oni a aj my, spravodlivo, kto si čo zaslúži, lebo aj to, čo vyjadrujú čísla je spravodlivosť! Žiaľ, bez záruk, je slepá, hluchá a nemá, ale presne takto to vraj má naozaj byť a nech jej výsledná podoba aj Česku pripomenie, kam sa národ v realite vzájomných konfrontácií dopracoval.
