A vydrží mi to veru viac ako iba ten jediný deň, v ktorom sa vyberiem na miestny cintorín, kde síce nikto z mojich príbuzných neodpočíva, ale aj kahanec na hroboch kamarátov či kolegov, čo už tam majú svoje miesto a svieca pri veľkom kríži, čo je symbolom všetkého spájajúceho svet mŕtvych s našou realitou mi pripomenie, ako je to tak naozaj s nami všetkými. Rozhodol som sa o tých prvých novembrových hodinách napísať až v nedeľu a ponúknuť to každému, čo nájde chuť sa akurát takto účelovo nad životom a svojim reálnym osudom zamyslieť, lebo verte mi, to sa jednoducho nedá bez tej „spoluúčasti predkov“, lebo nič sa nedá robiť, kontinuita ľudských osudov je voľačo viac ako reálne. Zdedili sme po nich nielen fyzickú podobu a pravdepodobne aj vlastnosti, s ktorými sa vlastným životom posúvame hodinu za hodinou a deň za dňom celkom nechtiac akurát tak, ako nás to oni naučili a ako nám genetické danosti dedičstva naprogramovali a hoci je to vždy naozaj v inej podobe reality, ba možno aj podľa iných osudových daností, takmer vždy sa v tom dá nájsť kontinuita minulosti a dneška.
Viete, skutočnosť, že mojej mamičky na svete niet už 50 rokov, že vlastne ani ocko sa nedožil šesťdesiatky a mladšia sestrička, s ktorou sme si boli neuveriteľne blízki svoju pozemskú púť skončila takmer v rovnakej réžii ako on, teda ani nie šesťdesiatročná, považujem za nespravodlivosť osudu. Jasné, nie je v tom nič fatálne a odsudzujúce Prozreteľnosť, to si príslušníci mojej generácie do svojich životov ako charakterovú vlastnosť naozaj nepriniesli, ale predstava, o čo všetko som prišiel, nebyť osudovej nevyhnutnosti a koľko vzájomnej radosti či spolupatričnosti v mojom živote mohli znamenať ich kontakty so mnou, v priebehu tých dlhočizných rokov, to mi spomienky na nich viac ako prirodzene strpčuje. Mamina svoje vnúčatá nikdy nevidela, ocko síce áno, ale toho jediného vnuka už tiež nie a mal by celkom iste radosť, no a sestrička, s ktorou sme mali spoločné neuveriteľné kvantum záujmov, až osudových, lebo divadlo a literatúra, či kumšt a šport na všetky spôsoby je voľačo neuveriteľne zjednocujúce a tento jediný sviatok v roku mi ich pripomína viac ako bytostne.
Ani nemusím hádať, prečo je mi prvý november takým voľajakým iným dňom, než pre ostatných spoluobčanov, pre mňa to naozaj nie je iba čas nostalgických spomienok, lebo Dušičky, ako sme voľakedy nazývali druhý novembrový deň, dnes je to Pamiatka zosnulých, mám zapísaný v rodnom liste ako dátum svojho narodenia. A najväčší znalec spojenia reálneho sveta s jeho – pre istotu to nazvem virtuálnou podobou - dedo Ado vždy prorokoval, že ma to bude ovplyvňovať viac ako radikálne, na všetky podoby a vraj to síce nebude nič jednoduchého, ale bude sa to dať vydržať. Už dávno nemusím hádať, čo tým myslel, prečo mi nikdy nechcel prezrádzať, k čomu ma tá jeho nevypovedaná veštba napokon privedie, ale keďže tu ešte nie je to avizované velikánske šťastie ako sľubovaná realita viem, že ešte si tu voľajaký ten čas pobudnem. Viete, jeho múdrosti a životným skúsenostiam sa vždy dalo veriť a je celkom pohodlné dôverovať mu aj v tomto, lebo čo už, byť šťastným v reálnom živote, aj napriek slušným rôčkom na konte životných skúseností, je viac ako dobrá vec!
A ešte voľačo som v tomto ohľade zdedil, tiež ako dobrú vlastnosť letory a životných skúseností - je dobré spoliehať sa na priaznivú veštbu osudu potvrdenú múdrym predkom, ale viac ako dobré je byť osudu vlastným úsilím nápomocný a aj o to som sa vždy aktívne usiloval. Tentoraz to má podobu občianskej povinnosti byť strojcom dobrej budúcnosti regiónu v ktorom žijem, teda Prešovského samostatného kraja, lebo takto o týždeň už budeme vedieť, koľko z nás, obyvateľov tejto prekrásnej časti Slovenska to prežilo ako voľačo celkom bytostne dôležité! 9. novembra budú regionálne voľby, budeme si voliť vedenie tejto územnej správnej jednotky v podobe samosprávneho parlamentu a osoby prednostu regiónu a hoci by som to radšej spomínal v archaickej, no obsahovo predsa len múdrejšej podobe - ako voľbu župana a župného snemu, všetko jedno, už teraz dúfam, že to bude v konečnom dôsledku priaznivejšie než vždy doteraz!
Nepochybujte, že táto časť našej domoviny má v svojom erbe a miestopise niekoľko prívlastkov, ktoré si zaslúžia obdiv vlastne celého sveta a nielen nás, čo tu žijeme, lebo Vysoké Tatry a Pieniny sú spolu s ľudom čo tu žije, unikátnym priestorom našej Zeme. A tá zrada a nešťastie, že to vinou správy vecí verejných nie je vôbec cítiť a poznať, je našim spoločným nešťastím a naozaj mi nedá, akurát v takomto rozpoložení srdca a mysle o tom mlčať! Lebo vedzte, tých samosprávnych krajov, čo naozaj nie je dôsledné delenie Slovenska na prirodzené regióny dané medziľudskými vzťahmi a geografiou je osem a fakt, že ten náš, Prešovský, alebo ak chcete s príchuťou historických daností, tak Šarišská župa, je v tých najrôznejších rebríčkoch a ukazovateľov jeho daností a vlastností na tom viac ako zvláštne, ba spravodlivo – nedôstojne!!!
Je zo všetkých síce naozaj najväčší, celkom iste znesie aj prívlastok najkrajší a najbohatší na prírodné krásy, ale dobre sa držte, aj ten, čo má najviac nezamestnaných, najnižšie mzdy, najnižší HDP na obyvateľa, čo je dokladom a dôkazom najväčšej chudoby v tomto kúte našej vlasti, celá infraštruktúra regiónu je celkom žalostná a presne to je príčina, prečo akurát tu majú ľudia najväčší odstup od pocitu spokojnosti a obyčajného ľudského šťastia. Na všetko zlé, na čo si v spojení s nízkou úrovňou života akurát tu spomeniete, má charakter istoty a s prepáčením, doterajší „vedúci“ predstavitelia nášho kraja, ľavica na čele so stranou Smer a prednostom Chudíkom, to už dvanásť rokov predstavujú ako výsledok svojho pôsobenia! No uznajte, ich pripomínanie sa, v reklame na veľa spôsobov a aj na bilboardoch v podobe, vraj správny kraj a správni ľudia – to je naša skúsenosť a istota do budúcnosti je skôr nehoráznym vtipom než volebným sloganom, ale pravda v tom tvrdení pridobre ukrytá, až neviditeľná je napokon viac ako preukazná! A pre nás je to veru až memento, Šarišania, rozum do hrsti, spamätajte sa a vo voľbách si konečne vyberte - nielen pre tento región, pre túto historickú župu s úžasnou históriou a pre tradície vašich predkov - voľačo naozaj prirodzenejšie a lepšie, než pravidlá ľavice a socialistov, čo ako vidieť, nič v tom dobrom slova zmysle pre nás urobiť nechcú a nevedia! Dvanásť rokov tu vládnu vo vlastnej réžii a výsledok je jasný – Šariš je stále najchudobnejším a najzaostalejším regiónom Slovenska!
Na otázku, prečo je to akurát takto, prečo sa voľby už po tri razy skončili v takejto celkom neuveriteľnej podobe - to voľajako samozrejme a jednoducho, ako iba ako naturalizovaný občan regiónu – nemám odpoveď! To sa musím spýtať domorodcov, s poriadnym dešpektom, lebo uznajte, je to kraj religióznych veriacich, s takou históriou i súčasnosťou, veci cti, práva a čistých charakterov sú v rodinách a v spoločnosti samozrejmosťou, keď som sa sem prisťahoval, bol som tu doma, lebo odpor proti mečiarizmu a podpora ponovembrového vývoja spoločnosti boli samozrejmosťou a tak naozaj neviem, kde sa tu tá súčasnosť predstavovaná ľavicou a socializmom vlastne nabrala!??? Ako je možné, že vo voľbách nedosiahnu preferencie pravicové strany zjednotené pod značkou KDH a kandidátom na župana regiónu Jánom Hudackým na samozrejmé víťazstvo, hoci akurát ich viera, životný štýl a filozofia bytia sú rovnaké, ako vo väčšine rodín v tomto kúte Slovenska!?
Viete, je mi jasné, že takýto text sa ako výzva nedostane do širokých vrstiev obyvateľstva, neosloví všetkých, čo by to všetko mali vedieť a porozmýšľať nad pravdou v tých slovách ukrytých a potom sa v sobotu 9. novembra 2013 vo volebnej miestnosti aj rozhodnúť – komu dať dôveru, kto si ju zaslúži, aká bude naša spoločná budúcnosť? Nie je ten tucet rokov biedy a socialistickej bezmocnosti či ľavicovej hanby a ťažoby iba pokračovaním rokov tej prednovembrovej histórie, na ktorú by sme mali zabúdať a nie si ju pripomínať, lebo v tej spomienke nie je dobro a už vôbec nie nádej!?
Teda tak, je to naozaj nostalgia, ale optimistická, lebo jednoducho verím, že úvahy a otázky v tomto blogu nastolené sa predsa len dostanú do verejnosti aj v tomto krásnom kúte Slovenska, národ sa zamyslí, pripomenie si svoje miesto v slovenskej histórii a svoju nádej na lepší život v budúcnosti a do volebnej urny každý múdry a spravodlivý vhodí lístoček so sloganom – Zmena je šanca, lebo je naozaj lepšie byť spojený s krásnou históriou celého regiónu a koniec koncov aj s Božími zákonmi, než voľajakými ľavičiarskymi či socialistickými, lebo tie nám doteraz vždy iba nepriali. V minulosti a veru aj teraz, o tom sa naozaj nedá pochybovať!
