Keď si spomeniem na rok 1970, keď sa areál FIS na Štrbskom plese stal dejiskom majstrovstiev sveta v klasickom lyžovaní, koľko neuveriteľne krásnych chvíľ som tam prežil osobne, rovnako tak desaťtisíce mojich krajanov z vtedajšieho Československa, čo všetko sa tam vtedy vybudovalo, čo všetko bolo celému svetu predmetom závisti, ako to zmysluplne malo slúžiť všetkým – ako sa hovorí na veky vekov – je zabúdanie veru ešte viac ako len hriechom! Každá moja cesta do Tatier, predovšetkým do onoho Areálu snov mi vyráža dych, je ťažké uveriť, že miesta dávnej slávy sú v troskách celkom nedôstojných a ak ich porovnám z obrázkami, čo mi ponúka televízny prenos zo Soči, myšlienka na rovnako možný koniec ma už teraz mrazí! Nikdy tam osobne nepôjdem, to je viac ako isté, ale ako jeden reálny človiečik z ľudstva tejto planéty cítim, že je to v konečnom dôsledku nielen zlá predtucha, ale pravdepodobne aj nevyhnutný zlý osud.
Kto je pamätníkom ako ja vie celkom presne, že je to všetko, v duchu s takýmto poslaním krajiny a národa vec spoločných plánov, očakávaní a predovšetkým odriekaní, lebo vedzte, že pri takejto udalosti sa z rozpočtu krajiny nielen práši, ale skôr triesky lietajú a už aj preto by mala byť pamäť voľačo nanajvýš stále, trvalé a dôležité. Nechcem byť škodoradostne predvídavý a kuvikať, čo všetko by najradšej ruský štát zariadil tak, aby ľudská pamäť v čo najširšom zábere zlyhávala, aby sa nenašiel nikto zodpovedne zvedavý, čo by chcel vedieť, koľko Rusko z toho „skvostného olympijského“ tak naozaj stálo, kto na tom celkom nekresťansky zarobil na úkor národa a potom veru aj to, ako „zodpovedne to bude celému národu slúžiť v súčasnej kvalite v plynutí času“, lebo nič sa nedá robiť, oblasť Soči, čo ako interesantná a ponukou všeličoho konkurencieschopná, to bude mať viac ako zložité!
Aby som nemusel nič siahodlho vysvetľovať, pomohla mi história vlastne neďalekého Sarajeva, kde bola rovnaká športová udalosť presne pred tridsiatimi rokmi! Bosna a Hercegovina, kde jej toto známe mesto metropolou, sa v tých dávnych časoch v svetovom rozmere skloňovalo v rovnakých intenciách ako teraz Soči, tá sláva a originalita prostredia sa dostala na absolútny vrchol záujmu celého ľudstva a kto si bude chcieť na všetko spomenúť čo najpresnejšie, má pred sebou poriadnu zaberačku! Priznávam, hoci mesto a krajinu poznám osobne, aj mentalitu ľudí celkom spoľahlivo, svoje spomienky som začal skladať za pomoci knihy o týchto ZOH a inšpirovali ma predovšetkým udalosti v tomto kúsku bývalej Juhoslávie!
Všetkým je jasné, čo sa tam udialo v priebehu nedávnej histórie v kontexte s dominantným susedom Srbskom, aké starosti spôsobuje správe vecí verejných etnická podstata obyvateľstva, nezmieriteľnosť náboženských postojov, lebo štát tvoria dve entity – Republika srbská a Federácie Bosny Hercegoviny plus distrikt Brčko, čo je kresťanstvo a moslimská viera s povinnosťou dobre spolu vychádzať aj napriek tomu, že sú to Srbi, Bosniaci a Chorváti, pre ktorých je nezamestnanosť problémom vlastne neriešiteľným!
Najväčším direktom do mojich vyhasínajúcich spomienok sa však stala fotografia postavičky symbolizujúcej ZOH v Sarajeve Vučka, na rozpadávajúcej sa bobovej dráhe a absencia vtedy známych športovísk v listine ponuky dnešných dôležitých adries konania pretekov najvyššieho rangu a zrejme uhádnete, že kde nič nie je, tam sa ani zázraky nekonajú. Viac sa dozviete o študentovi Gavrilovi Principovi, srbskom bosniakovi, „čo nám zabil Ferdinanda a zariadil vypuknutie I. svetovej vojny“, než o sláve tých sviatkov svetového športu, lebo len si predstavte, storočnicu vojny si Srbsko a jeho metropola Belehrad uctí postavením jeho sochy!!! Ešte som nezaregistroval, kto na svete si to už povšimol, lebo reakcií je k dispozícii naozaj málo, ale aj tak, zasa je tu otázka tej pamäti – komu je spomienka na tieto udalosti tak srdcu milá, že sochu bude aspoň akceptovať, alebo nebodaj ako dôležitý artefakt časov spred storočia priamo ctiť, lebo doteraz som počul viac ohlasov naozaj negatívnych a verte mi, prednostne takých, prečo má tá socha stáť v Belehrade!?
Ale aj tak, nespokojnosť s takýmto riešením sa nestala príčinou neuveriteľného napätia, čo ovládlo Bosnu a Hercegovinu. Je to naozaj o „chlebovej postati“ a bieda v širokom zábere vyvolala nielen frustráciu, ale vyhnala národ do ulíc s úmyslom vyvolať v krajine voľačo na spôsob ukrajinských snáh.
Ako som napísal, tridsať rokov po tej neuveriteľnej sláve, čo pre celý svet a Bosniakov zvlášť znamenali ZOH, všetko sa skomplikovalo, posun vpred je celkom nečitateľný a ako skeptik sa práve teraz pýtam - je to mementom aj pre tých organizátorov Hier v Soči!? Vystačia si s plotom na hraniciach, ustrážia revolučné národy v svojom susedstve, lebo nič sa nedá robiť, Rusko nemá kredit spravodlivej krajiny s dôverou malých a slabých. Ustoja dlhy, korupciu, udržia zmeny spôsobené výnimočnosťou športového sviatku a vysokej návštevnosti, bude dosť práce a prostriedkov na život v absolútnej všednosti, čo sa stane s náladou domáceho obyvateľstva v súvislosti so súčasnou návštevnosťou v regióne a predovšetkým, nezabudne sa na všetko, čo prinieslo toľko pozitívneho predovšetkým z adresy Moskva, Putin, parlament...?
Vidíte, zasa pamäť a nič sa nedá robiť, záber tejto dnešnej písomnosti je celkom iste širokospektrálny, v neprebernej ponuke všetkých možných tém, predovšetkým spomienok z histórie ľudstva a aby som nehovoril iba o cudzích starostiach a nie našich spomienkach, vrátim sa na samý začiatok – čo je v tomto ohľade naše, nech má jednoznačnú prioritu a spravodlivo, každý si v tej ponuke spoľahlivo nájde to svoje!
