Nechcem, aby táto recenzia bola len kladnou reklamou, aj keď tú si nesporne tento hudobný počin zaslúži. Samozrejme, album má svoje muchy a niektoré bzučia dosť nahlas. Celkový výraz je pre mňa ale natoľko kladný, že pre hudbu už ostatné sotva počujem.
Kapela sa našla v klasickom hardrocku 70. rokov a tento jej sadol ako povestný šerbeľ. Síce hovorím o tri desaťročia starom vplyve, z ktorého dnešní mladí poznajú snáď len roztraseného Ozzyho, hudba Mobydicku neznie vôbec archaicky. Hneď prvá skladba síce vyrukuje s nabrúsenou gitarou a hammond organom, zvuk sa však našťastie pohybuje v súčasnosti.
Po prvej, dynamickej a priamočiarej otváračke „One night loving man“ som si uvedomil, že nepôjde o kapelu, ktorá chce naplniť CD ľúbivými rýchlo kvasenými hitmi, ale hlavne poctivou hudbou. Už druhá skladba „Witch hunt“ totiž odhalila, že zmeny dynamiky, tempa, sóla, dlhé kľudné pasáže,... čiže všetko, čo mi chýba v dnešnej rádiovej produkcii, sa na albume nachádzajú v štedrej miere. A práve vďaka týmto prvkom sa Take Me There veľmi dobre počúva.
Skladateľská invencia sa snáď najviac ukázala v balade „Magic sign“, ktorá by bola šperkom na ktoromkoľvek albume už spomínaného Ozzyho – spevák Rasťo Hanula aj veľmi podobne intonuje a hlavne v tejto piesni vokálna linka ako by Ozzymu z úst vypadla. Rasťo by však mal na svojom hlase ešte trošku zapracovať, občas znie trocha nevyrovnane, ale na druhej strane má správny živelný drajv. No jeho angličtine často moc nerozumieť a pomôžu len texty z bookletu.
Hudobníci ovládajú svoje nástroje veľmi dobre a vedia pracovať aj s atmosférou, nejde totiž len o rockový "nášup", ale výborne zakomponované inštrumentálne pasáže a melódie spôsobujú to, že hudba po piatich vypočutiach nezovšednie a zanechá aj nejaké pocity. To mi v dnešnej bežnej produkcii chýba. Čo mi trošku vadí, je zvuk nahrávky, ktorý má ešte krôčik ku komerčnému štandardu - hlavne gitary mi občas prijdú plochšie než by som zniesol, ale nie každý je audiofil ako ja.
Album celkovo pôsobí veľmi kompaktným dojmom, jednotlivé skladby štýlovo nikam neodbočujú, čo je pri dĺžke 10 stôp a 44 minút dobre, aj keď pár minútiek navyše by neuškodilo. Je to však lepšie ako vypĺňať vatou - musím povedať, že približne dve tretiny albumu sú veľmi silné, zvyšok je minimálne nadpriemerný. Dominujú chytľavé refrény a aj keď bolo pár momentov „toto som už tuším niekde počul“, prepracovaná stavba piesní tieto déja vu zmazala.
Na CD sa nachádza aj videoklip k „White killer“, vzhľadom k debutu kapely veľmi slušne, doslova ohnivo natočený. Ja osobne by som ako mediálny singel vybral „Magic sign“, trošku orezanú z jej šiestich minút na prijateľnú rádiovú dĺžku, na druhej strane dáva „White killer“ absolútne zrozumiteľnú ochutnávku z albumu. V každom prípade video poteší.
Čo povedať na záver? Mobydick nie sú masovou záležitosťou, nesledujú dnešné moderné smery. A možno práve preto dokážu dnešný slovenský rockový mainstream kopnúť do toho najcitlivejšieho miesta. Ale nie je to úder pod pás.
18. marca sa predstavia naživo v bratislvskom DK Lúky - ak vás tento text aspoň trošku zaujal, príďte si spraviť názor na vlastné uši. Alebo si stiahnite pridanú skladbu.
Skladba White Killer na stiahnutie v mp3:
štandardná kvalita, MP3, 2,6MB
štandardná kvalita, ZIP, 2,6MB
vysoká kvalita, MP3, 5,2MB
vysoká kvalita, ZIP, 5,2MB
