Teraz by sa hodilo, keby som jej povedal, že ju ľúbim, povedal som si. No tie slová sa tam akosi nemohli predrať. Povedz to, nič to nie je: Ľúbim ťa. Aké jednoduché. Jednoduché, no keď ja na to nie som zvyknutý... Mama mi nikdy nepovedala, že ma ľúbi, pritom viem, že väčšiu časť svojho života jej robím radosť. Ja som jej to, myslím, raz povedal, na Deň matiek, no to už bolo dávno. S manželkou sme si to občas vravievali, keď sme ešte neboli svoji. No rozprávať teraz také samozrejmosti? Načo?
Ticho izby prestrihlo zvonenie môjho mobilu. Manželke okamžite zamrzol úsmev na perách, otočila sa k obloku a zamrmlala: „Idem sa osprchovať.“ A je to vyriešené. Povieš jej to večer, sľúbil som si a stlačil zelené tlačidlo. Ešte máš čas.
Deň prebehol ako každý iný. Práca. Obed. Práca, časť druhá. Fajront. Vyzdvihnutie detí zo školy. Kontrola žiackych knižiek. Televízor. Spánok. Teda pred tým spánkom ešte niečo bolo, ale teraz taktne pomlčme... Manželka to na mňa znova skúšala s tými pootvorenými perami, no ja som bol opäť zaseknutý. Tak to znova vzdala. Zachránila ma Táňa Keleová-Vasilková v jej rukách. Nevadí, ešte máš čas. Povieš jej to zajtra.
Ráno išla manželka s dcérou k lekárovi, takže začiatok dňa prebehol hekticky. Aspoň sa mám na čo, v prípade potreby, vyhovoriť, keď mi bude niečo vyčítať. Teda niežeby chcela, no ten pohľad vo dverách som mohol oceniť tými dvoma slovkami. Večer to už musím povedať! Veď som dospelý človek, čo je na tom, povedať: Ľúbim ťa?
Nasadol som do auta a vybral sa do práce. Na ceste bola trocha poľadovica, ale veď mám zimné gumy, tak čo sa môže stať? Ale stalo sa. Keď som predbiehal rozheganú aviu, zrazu sa oproti vyrútilo akési sivé auto. Neviem, či sme sa zrazili čelne, ale zrazili sme sa. Potom si už nič nepamätám. Až teraz som si to znova premietol. No kde som to? A to je kto?
„Som tvoj strážny anjel,“ povedalo akési chlapča s bielymi krídlami.
„Takže už prišiel môj čas?“ opýtal som sa.
„Čo myslíš? Myslíš, že si už na zemi vykonal všetko potrebné, aby si mohol spokojne odísť?“
„Nie. Veľa vecí som nestihol. Ešte som chcel manželke a deťom povedať, ako veľmi ich ľúbim.“
„A prečo si im to nepovedal? Možností bolo mnoho.“
„Máš pravdu,“ smutne som odvetil.
„Ale neboj sa. Ešte máš čas,“ povedal anjel a potom sa rozplynul.
Chvíľu som mal pred očami tmu a potom som ich otvoril. Nado mnou sa skláňala manželka, kukadlá vyštípané od sĺz, a hladila ma po tvári. Keď zbadala, že som otvoril oči, začala ma nadšene bozkať.
Teraz, teraz alebo nikdy. Musíš jej to povedať: „Ľú-bim ťa“, zachrčal som pomaly.
„Nehovor. Nič nehovor, miláčik. Na všetko máme ešte dosť času.“
Nechápala, prečo nesúhlasne krútim hlavou.
