Patrím k tzv. Husákovým deťom, narodil som sa v roku 1971 v čase začínajúcej normalizácie. Neviem, či až tak veľmi normalizácia súvisela s tým, že začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia došlo k populačnej explózii, produktom ktorej som bol aj ja a väčšina mojich kamarátov. No jedno viem, mal som šťastie, že som prežil v údajnom socializme práve tú časť svojho života, ktorú nazývame detstvo a mladosť. Dosť na to, aby som už teraz vedel, že toto teda nechcem, no našťastie málo na to, aby som dudral, že som prežil spackaný život v neslobode. Nech mi odpustia všetci prenasledovaní, väznení či týraní, no ja som vtedy úprimne veril, že najlepšie na svete je v Československu a len o niečo lepšie v NDR. Áno, brainwashing pracoval spoľahlivo – aj keď sa neskôr ukázalo, že úplne spoľahlivo zas nie -, a ani každotýždenné hodiny náboženstva, občasné rozprávanie otca o Dubčekových rožkoch, či zožltnuté vydanie Podtatranských novín s dátumom 21. august 1968 mi túto ilúziu nemohlo zobrať. Všetko, na čom sa teraz smejem, mi vtedy pripadalo normálne a bežné: prvomájové sprievody, spartakiáda, pionierske rovnošaty.
Na strednej škole sme počúvali heavy metal, kupovali si platne Citronu a mysleli si, že štát, ktorý nám dovolí občasné výstrelky na koncertoch, je určite lepší ako krajina, ktorá rozdáva svojim občanom plakety: Zabi Rusa!, či plánuje proti nám akési Hviezdne vojny a vo veľkom vyrába pershingy. Mladšie ročníky asi nevedia, o čom to píšem, píšem o tzv. studenej vojne. Slovo propaganda som však počul len v súvislosti s druhou stranou.
Až raz v roku 1989 sa v priamom prenose koncertu Děčínská kotva postavil k mikrofónu muž s vysokým čelom, riedkymi dlhšími vlasmi a očami hypnotizéra a povedal vetu, okrem iných viet, ktorú som si zhruba zapamätal, no budem radšej Majstra presne citovať: …si myslím, bychom se měli prací zasadit a ne filozofováním o to, aby o další… řekl bych, ekonomickou, kulturní, duchovní obnovu, a hlavně o navrácení ztracených občanských práv a svobod.
Ten muž bol Michael Kocáb, líder mojej obľúbenej kapely Výběr, pre mňa vtedy superidol. Niektorí tomu možno ani poriadne nerozumeli, pretože Kocáb sa riadne klepal, oči mu divoko klipkali a celý čas sa naťahoval s moderátorom o mikrofón. No mne spadla sánka, lebo počuť niečo také z úst človeka, ktorého som obdivoval… – to bol môj začiatok revolúcie (asi polroka pred začiatkom tej skutočnej, zamatovej). Mladší opäť určite nerozumejú, čo bolo na tých slovách také zvláštne. Začal som sa o politiku viac zaujímať, počúval Hlas Ameriky a Slobodnú Európu, ktoré som dovtedy s úspechom ignoroval a podozvedal sa, že všetko je inak.
Prečo som si na to teraz spomenul? Pred týždňom som kupoval v kníhkupectve niekoľko kníh. Pri platení mi padol zrak na malú knižočku, pretože som na jej obálke zbadal známu tvár muža s vysokým čelom. Po zbežnom prelistovaní som zistil, že je to dvojcédečko Best of Michael Kocáb s niekoľkými jeho úvahami a spomienkami. Samozrejme, že som si ho hneď kúpil. Stiahol som ho do iPodu a odvtedy ho každý večer počúvam. Okrem klasických vypaľovačiek: Tatrman, Smolař, Snaživec či Hrály dudy a nezabudnuteľných šansónov: S cizí ženou v cizím pokoji, Stáří a Sebastian, ktoré som už poznal, som si zamiloval aj nové pecky: duety s Luciou Bílou či Martinom Dejdarom, no hlavne song Schizoidní klub.
Pána Kocába si vážim ako hudobníka aj ako človeka, lebo po revolúcii ukázal príklad, ako by ľudia vstupujúci do politiky mali postupovať: zmeniť, čo chcú zmeniť, a potom čím skôr odtiaľ vypadnúť, a nie doživotne sa tam zabetónovať. Kocáb bol šéfom vládnej komisie dozerajúcej na odchod sovietskych vojsk z Československa. Keď odišiel posledný sovietsky vojak, odišiel aj on zo všetkých politických funkcií, vrátane funkcie poslanca parlamentu. Ďakujem, pán Kocáb, že ste boli mojím začiatkom revolúcie.
