Žije iba s mamou a žijú skromne, takže to, že by si kúpili automobil, zrejme neprichádza do úvahy. Na prvé auto si teda bude musieť našetriť sám, keď bude dospelý. Že to bude jedna z prvých vecí, ktorú si kúpi, mi je jasné už teraz. Väčšinu dňa trávi bicyklovaním okolo panelákov – počas školského vyučovania až poobede, keďže školu nezanedbáva; aj podľa maminých slov sa učí veľmi dobre – a keď niekto zo susedov dačo robí okolo auta, môžete si byť istí, že Jurko je pri ňom. Aj preto bezpečne ovláda, kto má aké auto a dokonca si presne pamätá poznávacie značky áut väčšiny susedov parkujúcich vonku v okruhu asi sto metrov.
Medzi prvými mojimi poznámkami k Jurkovým otázkam bola tá o dôležitosti vypínania svetiel pri odchode z vozidla. Vďaka nemu už niekoľko susedov (vrátane mňa) nemuselo ráno vyťahovať štartovacie káble a čakať na okoloprechádzajúceho ochotného motoristu. Niekoľkokrát si všimol nezamknuté dvere či riedku pneumatiku, na čo s iskrou v očiach vždy rád upozornil. No každý vie, že tá iskra a šibalský úsmev nie je dôsledkom Jurkovej škodoradostnej povahy, ale úprimnej radosti z toho, že môže pomôcť.
Sused Vlado mi prednedávnom rozpovedal, ako mu Jurko zachránil minimálne autorádio a fotoaparát, ak nie celé auto. Ako to bolo? Keď sme si pred rokmi kúpili nové autorádio, neušlo Jurkovej pozornosti, že pri odchode z vozidla odnímam predný panel, vkladám ho do púzdra a beriem so sebou. Nebudem sa rozpisovať o zmysle môjho počínania, zaiste je to každému jasné. A odvtedy to bolo jasné aj Jurkovi. Raz sme sa rozprávali o vykrádačoch áut, o ľuďoch, ktorí nenápadne pozerajú do interiérov vozidiel, prípadne postávajú pri ich dverách a niečo tam „montujú“.
Takéhoto podozrivého chlapíka Jurko spozoroval, ako sa obšmieta okolo Vladovho renaulta odparkovaného pri OD Jednota, ktorý chlapec jednoznačne spoznal, keďže mal jeho ŠPZ-ku uloženú v databáze vo svojej hlave. Z bezpečnej vzdialenosti, sediac pritom na bicykli, naňho Jurko zakričal: „Ujóóó, čo tam robíte?“ – „Čo sa staráš?“ odvetil mu mladší chlapík v mikine s kapucňou na hlave. – „To nie je vaše auto!“ zakričal Jurko. – „To vieš, že je to moje auto. Zabuchol som si kľúče. Odpáľ!“ zreval neznámy muž a viditeľne znervóznel. Jurkovi nebolo viac treba, keďže sa muž hlásil k autu, ktorého nebol majiteľom, o čom Jurko nemal žiadne pochybnosti, začal kričať na plné ústa: „Zlodééj! Zlodééj!“, šliapol do pedálov a trochu sa vzdialil, aby ho muž nemohol dobehnúť. Ten dlho nečakal a ako sa hovorí „vzal nohy na plecia“. Jurko počkal na suseda Vlada a rozpovedal mu, čo sa stalo. Keďže auto už bolo otvorené, sused nemal dôvod mu neveriť a pozval ho na sladké hody do blízkej cukrárne. Odvtedy to Vlado povedal už niekoľkým susedom. Nepochybujem, že Jurkov kredit v ich očiach veľmi stúpol a aj tí, ktorí ho doteraz považovali za dotieravú otravu, sa budú snažiť votrieť do jeho pozornosti, aby si ich číslo uložil do svojej databázy. Veď čo ak sa raz bude zlodej obšmietať okolo ich auta?
