Mišo sadol na autobus a nechal sa odviezť do Hornej Dolnej. Z kostolnej veže sa poriadne rozhliadol a keď uvidel, čo potreboval vidieť, privalil sa k záhrade, ktorej dominovali krásne slivkové stromy, obsypané fialovomodrými plodmi. Prihovoril sa majiteľovi - staršiemu pánkovi: "Ujo, a čože vy robíte s tými krásnymi slivkami?" - "Čo by som robil? Niečo zjedia vnúčatá, niečo rozdám rodine a zo zvyšku manželka urobí lekvár a kompóty." - "Kúpim ich od vás. Mám menší liehovar, v ktorom pálim slivovicu. Dám vám za kilo 15 korún. Koľko tak túto jeseň nezbierate?" - "200 kíl hádam bude." - "To by ste mali 3 tisícky, čo poviete?" - "Nuž, nie je to zlý kšeft." - "Alebo vám dám, keď vypálim, 10 litrov kvalitnej päťdesiatdvojky. Predáva sa aj po 400 za liter. A vy ju budete mať po 300. Tá vám veru nezhnije ako tie slivky popadané po zemi. Starká o nej nemusí vedieť a vy máte trúnok na celú zimu." - "10 litrov? Nejako sa mi to nezdá... Za 200 kíl?" - "Veď na to budete mať aj písmo, netreba sa báť!" - "Keď bude písmo, veru nedbám!" - "A povedzte aj susedom. O týždeň prídem s nákladiakom."
Ujo susedom o tom super kšefte veru nepovedal. Radšej vybral z knižky peniaze a poskupoval ich úrodu po 10 korún za kilo. Spolu mal 2 tony. Tešil sa, ako za ne dostane 100 litrov kvalitnej slivovičky. Keď ju predá po 400 za liter, má 40 tisíc a zarobí čistých 22 tisícok. To je ale kšeft!
Mišo po týždni skutočne prifrčal na rozheganej vetrieske, naložil slivky a ufujazdil, zanechajúc po sebe písmo a poriadny smrad.
O dva dni do dediny dorazil Fero. Išiel rovno za naším ujom a pýtal sa ho, či nevie, kto by predal slivky, že ich potrebuje na vývoz a za kvalitu dá aj 25 korún za kilo. Ujo si vzdychol, že len prednedávnom predal 2 tony Mišovi. Fero mu povedal, nech tomu Mišovi zavolá, či ich už vypálil, že mu za ne dá 40 tisíc. Veď 10 tisíc hneď zarobí. Mišo riekol, že momentálne nepáli, lebo má nejaké technické problémy, ale keď ujo pozháňa hotovosť, môže mu predať aj 10 ton, ktoré už má skúpené. Musí teda pozháňať 200 tisíc. Ale kde? Požičiam si od sestry, hútal ujo. Veď obratom zarobím rovných 50 tisíc! A tak i bolo. 200 tisíc poslal Mišovi na účet, ktorého číslo mu prišlo esemeskou. Na druhý deň prišiel Fero a opýtal sa uja, či má tie slivky. "Mám 10 ton, ale u Miša." - "U Miša? Toho dobre poznám. To si my vybavíme medzi sebou. Podpíšte mi tieto papiere a tu máte šek na tých 250 tisíc, ktorý bude splatný tak o dva týždne." - "O dva týždne?" - "No skôr to nebude. Veď viete, musím to najprv od Miša odviezť - za čo vám nič neúčtujem, aj keď by som mal -, potom skontrolovať kvalitu, pretriediť, vyviezť a predať. Veď to poznáte."
O týždeň prišiel od Miša list, v ktorom mu oznámil, že jeho liehovar vybuchol a keďže ujo podpísal, že znáša podnikateľské riziko, nemôže mu dodať sľúbenú slivovicu. O dva týždne prišiel list od Fera. Ten mu oznámil, že loď prevážajúca slivky, ktoré od neho kúpil, sa potopila. Sľúbené peniaze môže vymáhať od správcu konkurznej podstaty, lebo skrachoval. No bude to ťažké, keďže mu neostal žiaden majetok.
Ujo musel predať auto a založiť rodinné šperky, lebo sestra potrebovala peniaze na náročnú operáciu v Nemecku. Nemal ani slivky, ani slivovicu, prišiel o auto, rodinné šperky a 18 tisíc z knižky. A to len chcel speňažiť pár sliviek zo dvora...
A Jano s Ferom? Keďže zarobili 250 tisíc (za 50 tisíc ešte predali tie 2 tony sliviek) kúpili si zájazd do USA, aby si na tom Volstríte pozreli, ako sa robia obchody s deväť či dvanásťmiestnymi sumami, a nie s takýmito "drobákmi".
