Keď spravím krok dopredu, robím zároveň jeden dozadu. Myslím na Tarkovského Stalkera, a na namáhavú cestu, po ktorej prekonaní sa človek vráti tam, kde predtým začal. Lenže obohatený o nové skúsenosti. Ideme zo stredu preč, aby sme sa po dlhej ceste a mnohých útrapách vrátili opäť do stredu, ale úplne iní. Zmenení. Nie je práve takéto cyklické opakovanie zmyslom života? Alebo existuje zopár vyvolených, ktorým je toto blúdenie odpustené? Podľa Tarkovského sú práve tí najslabší tými najsilnejšími. Len oni sa nevydávajú na dlhú púť (ako my ostatní) a práve preto vidia svet farebne.
Schádzame popri malom kamennom dome, kde sa na noc uchýlilo asi dvanásť turistov. Dobrých ľudí sa zmestí najviac asi tam, kde sú najhoršie podmienky na život. Niektorí z nich deň predtým prechádzali okolo našej zhrdzavenej Altamiry. Kútikom oka poškuľovali cez dažďové kvapky na náš malý úkryt, no nikto z nich sa neodvážil spýtať na nocľah.
Povedľa kamenného domu strihajú ušami kone menšieho vzrastu. Celkom nepodobné tým temperamentným sardínskym divým koňom. Pekne vykŕmené hádžu hrivami zo strany na stranu. Takmer ako ľudia, ako krásne ženy s lesklými vlasmi v tých najhorších reklamách. Robím dokonale gýčové zábery a čudujem sa, kde sú ukrytí všetci tí pastieri, čo opatrujú tieto vysokohorské stáda koní a čierno-bielych kráv. Kde sú tí dobromyseľní bačovia ochotní odniesť chromé ovce hoci aj na vlastných pleciach?
Na úrovni lyžiarskeho strediska Barèges postáva skupinka ľudí. Rodičia pomáhajú svojim ratolestiam vysadnúť na somáre naložené po stranách nákladom. To, čo bolo kedysi nutnosťou prežitia v horách, je v dnešnej dobe už iba vychytená atrakcia. Na somároch sa dá za pár eur takmer v každej druhej pyrenejskej dedinke za doprovodu previesť len-tak do kruhu alebo hoci aj vystúpiť na ten najvyšší končiar. Žeby boli títo prevádzači mojimi stratenými pastiermi? Živiacimi sa hlavne sprevádzaním turistov a ich detí?
Zostupujeme do starého známeho kempingu v dedinke Barèges. Prevádzkar sa takmer nepohol zo svojho miesta spred troch dní. Stále zaryto hľadí do laptopu a nahlas počúva Toma Waitsa. V osamotených lanovkových kabínach si pestuje paradajky a rôznorodé bylinky. Smejeme sa nad jeho kreativitou a prehlasujeme, že sa na toto mieste ešte minimálne raz za život vrátime. Terasovité vyvýšeniny sú celkom preplnené stanmi a karavanmi, no miesto sa pre nás ešte nájde. Veď máme predsa podobný hudobný vkus.
Onedlho na to kupujeme v miestnej večierke obľúbené potraviny- víno, bagety, syr a čokoládu. Až ma rozbolia chuťové poháriky a slabú bolesť cítiť dokonca aj hodinu pred zaspatím. V Barègi si doprajeme dvojhodinový termálny kúpeľ, presne ten, ktorý pred storočiami objavili pyrenejské ovce. Svalstvo sa uvoľňuje spolu s našimi mysľami. Celkom sa rozpúšťa a mizne spolu s našimi identitami. Podvečer pobudneme v miestnej Crêperie pri tenučkých palacinkách (crêpes) a pepermitovej limonáde.
Gavarnie
Poslednú túru k vodopádom a skalnej stene Gavarnie nakoniec vypúšťame z programu. V dedine Gavarnie prekvitá turistický ruch, veď samotný pobyt v miestnom kempingu postačí človeku k tomu, aby sa pokochal výtvormi prírody. Tentokrát sa pridáme k mase povrchných turistov a sediac pri horskej rieke striedavo hľadíme na balvany obmývané vodou a skalnú stenu pred nami. Do rieky odrazu vbehne muž na čiernom koni a divo cvála proti jej prúdu.
