Toto nádvorie obklopené plejádou arkád v čase najväčšieho rozkvetu mesta Córdoba slúžilo veriacim moslimom na očistné účely pred vstupom do (už v tom čase) svetoznámej mešity. Namiesto niekdajšieho minaretu dnes na svätú omšu zvoláva veľkolepá zvonica, veľkoformátové plagáty znázorňujú Sedembolestnú Pannu Máriu.
Multikultúrny kalifát
Začiatkom ôsmeho storočia sa Maurom podarilo dobyť veľkú časť Pyrenejského polostrova a následne upevniť svoju pozíciu na španielskej pôde (s výnimkou Baskicka a Astúrie). Dobytú zem arabizovali a Córdoba sa postupne vypracovala na jedno z najvýznamnejších a najbohatších centier západného islamu.
Počas vlády dynastie Umajjovcov (661-749) hrala Córdoba podobnú rolu ako Atény v klasickom staroveku. V prostredí intelek tuálnej slobody popri sebe žili (a vo vede a kultúre sa navzájom inšpirovali) kresťania, moslimovia aj židia. V neďalekom meste Toledo v tom čase vznikla najvýznamnejšia prekladateľská škola stredoveku, v ktorej predstavitelia všetkých troch náboženstiev vášnivo diskutovali o najrôznejších filozofických a teologických témach. Tieto prednášky boli následne prekladané do latinčiny, hebrejčiny, arabčiny či španielčiny.
Zatiaľ čo v stredovekej Európe vládlo obdobie temna, mosli-mami ovládaný región Al-Andalus prekvital kultúrou a vzdelanosťou. V desiatom storočí sa Córdoba rozrástla na miliónové mesto, napríklad taký Londýn obývalo len okolo desaťtisíc ľudí.
Zákaz modlenia moslimom
Vchádzame do starobylých priestorov niekoľko storočí sa rozrastajúcej mešity. Pomalé kroky nás vedú pomedzi stĺporadia z mramoru, zrak sa nevie odtrhnúť od oblúkovitého stropu pripomínajúci nekonečný zrkadlový efekt.
Úplne na počiatku na tomto mieste stál antický kresťanský chrám, čo nezabudne pripomenúť žiadny/a z miestnych sprievodcov/sprievodkýň. Cez presklenú podlahu skúmame pomerne zachovanú mozaiku, archeologický dôkaz kresťanského prvenstva. História dokladá ďalšie dôkazy o existencii neskoršej Baziliky svätého Vincenta, ktorá bola po príchode Arabov zničená a jej materiál využitý na stavbu mezquity. Pôsobivý komplex mezquity rástol v štyroch dôležitých fázach paralelne s výmenou arabských panovníkov (Abderramána I. a II., Alhakéna II. a Almanzora) a neslúžil len náboženským ale aj iným sociálnym, kultúrnym či politickým účelom.
Väčšinu územia ovládanú Arabmi sa kresťanským vojskám podarilo dobyť do prvej polovice trinás-teho storočia. Kastílci a Leóňania obsadili v roku 1236 Córdobu a mezquitu vysvätili za katedrálu, čím sa stala najdôležitejším kresťanským chrámom diecézy. Kresťania mešitu nezbúrali, ale prebudovali podľa vlastných predstáv. Začali menšími postrannými kaplnkami a proces zavŕšili v roku 1523 za cisára Karola V. náročnou prestavbou moslimskej modlitebne na obrovskú kresťanskú katedrálu.
Dlhý vývoj tejto, za svojho času druhej najväčšej mešity sveta, dodal tejto monumentálnej stavbe na náboženskom dvojcharaktere. Napriek tomu je v súčasnosti prísne označovaná za kresťanskú katedrálu a názov mešita zmizol dokonca z turistických brožúrok. Córdobsky biskup odmieta jej interreligiózny charakter aj opätovné zriadenie moslimskej modlitebne.
Córdobska mešitokatedrála patrí do kultúrneho dedičstva UNESCO aj vďaka pozoruhodnej eklekticite prvkov pochádzajúcich nielen z kresťanstva ale aj z islamu. Interiér mešity už v minulosti k modlitbám využívali rovnako moslimovia aj kresťania a redukovať túto významnú stavbu len na moslimský či kresťanský chrám je prejavom intelektuálnej ale aj ľudskej obmedzenosti.
Čítajte aj: Pokrízové vytriezvenie a rozhnevaní Madrileños
