Nadiktujete mu jedno slovo, on si ho v hlave pootáča zo všetkých strán a naklepe báseň. Vypľuje ju za niekoľko minút takmer s mechanickou presnosťou. Za tento umelecký výlev pýta päť dolárov.
Za päť dolárov si v Amerike kúpite jeden lepší obed, tričko, či napríklad dva lístky na MHD. Z hustej hmly sa vynárajú protiidúci ľudia, akoby vystrihnutí z magazínov predchádzajúcich desaťročí a najmä šesťdesiatych rokov.
Aj most Golden gate je väčšinou zahalený vo svojom obľúbenom závoji.
Kráčam po ulici Haight v teraz už turisticky vychytenej štvrti, zakopávam o nohy tulákov, načahujú k nebu holé ruky a prosia o pár nepotrebných drobných. Sú špinaví, rozdriapaní, a niektorí z nich majú najviac osemnásť.
Do San Franciska prišli stopom, nevedno odkiaľ, len s ich gitarou, niekoľkými dolármi vo vrecku a veľkou predstavou slobodného pouličného života. Tá častokrát stroskotáva na tvrdej realite a nerozvážnosť mladých privandrovalcov sa časom pretransformuje do bezdomovectva, drogovej závislosti a kriminality.
Službukonajúci policajti na nich hľadia spoza skiel svojich áut, ktorých pohodlie len zriedkakedy opúšťajú. Ľahké drogy, žobranie a na druhej strane pestrofarebné výklady najdrahších obchodov s obnoseným tovarom, predmetmi z druhej ruky, ezoterickými suvenírmi a biopotravinami s "vysokohorskou" prirážkou.
Haight- Ashbury už dávno nie je lacnou štvrťou detí kvetov, či finančne prijateľnejšou alternatívou pre bývanie, ale hlavne komerčnou záležitosťou, kde sa niekdajšia anti- kultúra hippies pretavila do niečoho módneho a komerčného.
San Francisko omrzel stereotyp farbami hýriacich ľudí. Oveľa vychytenejšia je čierna farba, rovnako ako aj na východnom pobreží, v New Yorku. Čierne kabáty a ťažké šnurovacie topánky vyjadrujú postoj voči minulosti. Konfrontujú sa s niečím, čo už zaniklo, s kultúrnou vlnou, ktorá je v súčasnosti vystavená mnohým posmeškom a s výnimkou pár zabudnutých jedincov z Haight- Ashbury, takmer neexistuje. Aspoň takto mi názor svojej generácie vysvetľoval Jay, môj prvý kontakt v tomto kalifornskom meste. Jaya som našla cez couchsurfing, internetovú stránku, prostredníctvom ktorej si ľudia navzájom poskytujú bezplatné ubytovanie a spríjemňujú pobyt v zahraničí stretávaním sa s miestnymi ľuďmi.
V zašitých uličkách, kde ľudia žijú v bývalých skladištných priestoroch
a prostredie si ozvláštňujú po svojom.
Domov.
Paralelný vesmír na festivale Horiaceho muža
Jay je zanietení fanúšik hudby "psycho trance", amerického piva Pale-Ale a festivalu Burning man. Mnohí jeho kamarátili strávili celý august pernou prípravou na túto špeciálnu udalosť, kde je takmer všetko dovolené.
Nahodíte na seba farbami hýriace kožušiny, vzorované legíny, zváracie okuliare, plus nejaký ten extravagantný klobúk, niekoľko dní požívate drogy a nakoniec sa vyčerpaní so slzami v očiach prizeráte podpáleniu obrovskej drevenej konštrukcie uprostred púšte Black Rock v štáte Nevada.
Takto nejako prebieha Burning man podľa ironických poznámok jeho odporcov. Naopak, fanúšikovia Horiaceho muža tvrdia, že tento čas v roku je tým najkrajším, čo prináša.
Ľudia si do púšte prinesú úplne inú realitu, snový svet, množstvo umelcov v púšti vystavuje diela, na ktorých pracovali celý rok, iní zvýrazňujú svoju prítomnosť na festivale psychedelickými dopravnými prostriedkami či vlastnou nahotou. Nakoniec všetci spolu prežívajú extatické stavy tranzu podporené drogami, hudbou a energiou z ohňa.
Motlidba k Neptúnovi
Čakanie na autobus (žiadna kamufláž)
San Fran rukami a očami pouličných umelcov (legendárna ulička na 16th of Mission)
Schránky
Na jednej streche
To be continued. very soon...
