Každý kto nie je s nami, ide proti nám
Týmto nepísaným pravidlom sa riadi celý mediálny systém na malom ostrove (316 km²) ležiacom južne od Sicílie. Nikomu by ani len na um nezišlo, že práve tu by ešte stále mohli existovať propagandistické praktiky, že táto parlamentná republika, pôsobiaca ako milá turistická destinácia, je v skutočnosti vriacim kotlom, dejiskom nepretržitých bojov dvoch protichodných ideologických táborov, miestom, v ktorom si dve hlavné politické strany vracajú údery aj prostredníctvom štátnych médií, ktoré jednotlivo vlastnia.
(http://sk.wikipedia.org/wiki/Malta#Politika_a_politick.C3.A9_zriadenie_Malty)
Dve hlavné politické strany Malty, zneužívajú masmédiá ako prvotný zdroj sebaprezentácie. Takto neustále podnecujú spoločenskú nenávisť voči ,,tým druhým“, nasycujú ovzdušie hnevom a zneužívajú ľudské emócie. Voliči sú častokrát presviedčaní zidealizovanou ,,charizmou“ lídrov práve iba prostredníctvom ich televíznych vystúpení. Plnohodnotná, konfrontačná diskusia rovnako ako nezaujaté interview sú v maltských médiách zriedkavou vzácnosťou. Niet divu, že takto podstrkovaným členom politických strán sa potom prisudzujú aj neexistujúce ,,father-figure“ vlastnosti.
Stranícky vplyv na praktiky žurnalistov
Editori a ,,gatekeeperi“ sú poverení predstavenstvom strany, aby určovali stratégie médií. Ich úlohou je sledovať, či je obsah médií v súlade s politickou agendou. Obe politické strany organizujú týždenné dôverné stretnutia, kde predstavenstvo strany diskutuje o spoločnej politickej agende s editormi. Tieto stretnutia sú vnímané ako výmena informácií. Aspoň tak to prezradili editori správ hlavných rivalských televíznych staníc.
,,Na stretnutiach sme informovaní o agende, ktorej sa máme pridržiavať a zároveň ju sprostredkovať verejnosti do určitej, dohodnutej doby. Strana nás pravidelne informuje o svojich stanoviskách a stratégiách, takže sa nikdy nevymykáme z jej myšlienkového rámca."
Editori sú svedomím médií. Reportéri musia nasledovať líniu nariadení, ktoré sa stanovili na konferenciách. Výsledok ich práce by mal vždy nadobudnúť stranou stanovený rozmer. Zdá sa, že tento plne neobjektívny postup sa už na Malte stihol zabývať. Niektorí žurnalisti tvrdia, že si naň nielenže zvykli, ale im aj vyhovuje.
Pri procese zasväcovania sa do ,,profesionálnych ideológií“ musia kvalifikovaní žurnalisti častokrát čeliť tlaku tých nekvalifikovaných kolegov alebo straníckych úradníkov. Tí ich nútia sledovať líniu strany. Mnohí z nich sa prispôsobia napriek tomu, že nikdy naozaj nezapadnú do redakcie. Majú príliš veľké predpoklady kritizovať takýto systém v otvorených verejných debatách.
,,Kritériá používané straníckymi stanicami pri vyberaní správ sú odlišné. Hlavná správa, ktorá sa dáva do popredia väčšinou závisí od ideového zázemia strany. Keď je niekto zamestnaný pre stranícku stanicu, je identifikovaný ako súčasť konkrétnej strany. Nechcem byť straníckou hlasnou trúbou. Snažím sa robiť, čo je v mojich silách a pokúšať sa o objektívne informovanie verejnosti. Napriek tomu niektorí moji blízki vidia rozdiel v mojich súkromných a pracovných názoroch. Je to však ťažké, pretože odpovede na niektoré otázky sú nadiktované na našich stretnutiach priamo editorom. Snažia sa nás kontrolovať, čo je pre mňa úplne neprijateľné. Veď nám podsúvajú konkrétne odpovede.“
Keď z reportovania politiky vzniká rutina
Pokrývanie jednotlivých politických tém sa stalo rutinou, stereotypnou, normovanou záležitosťou. Počas volebných kampaní sa žurnalisti rozdelia do skupín podľa sympatií k daným stranám. Jednotlivé posádky sledujú správy prezentované opozičnými médiami a následne sa snažia tú istú informáciu vyvrátiť ukážkou vlastnej alternatívy
Na Malte veľmi silno ovplyvňujú praktiky médií práve vlastnícke štruktúry. Všetky politické podsystémy, zahŕňajúc štátne vysielanie, sú finančne závislé od politickej elity. Práve politické témy sú uprednostňované pred všetkými ostatnými. Straníckym aktivitám je venovaná dostatočná pozornosť. Paradoxne, ľahšie správy, tešiace sa inde na svete širokej obľube verejnosti, sú na Malte len málo sledované.
Ako náhle majú reportéri informačne pokrývať vlastnú stranu, privlastňujú si pasívne stanovisko. Kladú miernejšie otázky, zastávajú vlažnejšie stanovisko, zostávajú viac v úzadí. Práve toto úctivé stanovisko zamedzuje konštruktívnej kritike či alternatívnych náhľadom na vec.
,,Prokoaliční“ žurnalisti pracujú v súlade s posilňovaním ich straníckej predurčenosti, provokujú ,,feel- good mood“. Výsledky vládnej politiky ukazujú v čo najpozitívnejšom svetle. Samozrejme, že takéto ,,provládne“ médium hrá zároveň aj reklamnú rolu, čím prestáva spĺňať svoj pôvodný účel.
Provládni žurnalisti pociťujú tlak na ochranu ,,ich“ ministerstiev pred útokmi opozičných médií. Hoci sú ochotní podstúpiť menšej sebakritike, kvôli udržaniu akého- takého statusu objektivity, nikdy to nezájde za vymedzené hranice unitárneho názoru straníckej organizácie. Kritika do vlastných radov je skôr presne vyhradená, oklieštená editorom, pracujúcim pre stranícku redakciu.
,,Hľadačov chýb sme museli v istom slova zmysle oklieštiť. Myslím si, že špinavé prádlo by si mal každý prať doma a ja na to dohliadam. Videli ste niekedy muža kritizovať svoju ženu na verejnosti?“
Práca pre opozíciu sa považuje za ľahšiu, pretože reportéri preberajú rolu stopovacích psov. Zatiaľ čo prinášajú pozitívne správy o vlastnej strane, adoptujú si opačnú úlohu voči vláde a ostatným štátnym inštitúciám.
V mediálnej sfére existujú prípady, keď členovia podnikateľskej elity tlačia na stranícke podsystémy cez ,,otcovské“ organizácie. Stranícky žurnalista, vyšetrujúci kauzu tendra na jeden verejný projekt sa voči jeho zhotovovateľovi vyjadril takto:
,,Videl nášho kameramana filmovať a okamžite požiadal straníckych úradníkov k intervencii. Spočiatku odporovali jeho tlaku, ale keď sa nám podarilo odkryť ďalšiu kauzu, požiadali nás, aby sme sa stiahli.“
Takéto prípady pekne ilustrujú závislosť medzi podnikateľskou sférou a politikmi. Je to preto, že politické strany si potrebujú zabezpečiť finančnú základňu pre volebné kampane. Na druhej strane zas niektoré firmy závisia od patronátu štátneho vplyvu nad ekonomikou. Vďaka nemu sa môžu dopracovať k spoľahlivejším zdrojom. Čím väčší je podnikateľský koncern, tým väčší vplyv si uplatňuje na tlač. Nikto nepíše o kauzách hlavných inzerentov. Jeden novinár raz napísal investigatívny článok o burze cenných papierov. Týkal sa ilegálnych obštrukcií jednej kľúčovej firmy.
,,Náš editor nebol ochotný publikovať môj článok, pretože sa týkal našich najdôležitejších inzerentov. Následne bol publikovaný malými písmenami na nenápadnom mieste vo vnútri novín, pričom na titulku uverejnili výsledky akejsi zámorskej súťaže.“
Niektoré silné firmy používajú agresívne marketingové ťahy pri pokusoch získať si určitých žurnalistov aj na súkromnej úrovni. Na Malte vraj nie je vôbec ťažké kúpiť si žurnalistu cez bezplatné položky.
V prvej časti rezolúcie prijatej parlamentným zhromaždením Rady Európy v roku 1993 sa medzi inými spomína aj jasná zásada rozlišovania medzi správou a názorom. Tá by mala zamedzovať ich vzájomné prelínanie. Správy sú jednoducho informácie o faktoch, zatiaľ čo názory prinášajú so sebou riziko (vo vzťahu k verejnosti) vzniku úvah, idey, presvedčenia alebo hodnotiace úsudky zo strany mediálnej spoločnosti, vydavateľstiev alebo samotných novinárov.
Zdroj: Media and Maltese society, Carmen Sammut
http://books.google.co.uk/books?id=QjzxFF8ZjfwC&printsec=frontcover&dq=media+and+maltese+society
