Keď bolo raždie prichystané, posadali si k svojim kôpkam a strážili ich, strážili pôvod svojho ohňa pred nepriateľskou rukou.
Ak by sa predsalen niekto nepozorovane priblížil a raždie podpálil, bola by to pre rodinu celoročná hanba a psychická záťaž. A tak ku kôpkam papečia priniesli záhradné lavičky, teplé vlnené deky, vyšívané deky, karimatky a sedeli tam pospolu až do zotmenia. Sedeli tam a zhovárali sa, trávili príjemný a starodávny čas.
Niektoré kopy naozaj (smutne) zhoreli predčasne. Ich ochrancovia zvolili zlú obrannú stratégiu, sused sa nebadane priblížil, škrtol zápalkou za všetky susedské nejasnosti, nedorozumenia a bolo po radosti. Iné vatry vzbĺkli takmer dominovým efektom, pekne postupne, ale aj tak naraz.
Z domu s panoramatickým výhľadom som vzhliadla celú dedinu rozžiariť sa teplom, pokojom a spokojnosťou. Pocítila som spojenectvo s vlastnou pravekou dušou. Oheň, jeho ochrana a udržiavanie, sledovanie jeho jazykov ma zblížilo s niečím dávnym, čo v nás stále zadupané touto dobou žije. Ešte tlie.
