Milovala veci s príbehom, veci opotrebované, veci z druhej ruky, predmety rozprávajúce príbehy svojim mierne ošúchaným či zničeným zovňajškom. Najlepšie príbehy boli tie, ktoré sa dali vymyslieť a následne aj prežiť. Vďaka tomuto svetru mohla byť niekým úplne iným.
Mohla sa preniesť do kraja, v ktorom by naháňala slnečné lúče a jedávala lízanky neónových farieb s vysušených škorpiónom uprostred, medúzy by boli priateľským želé, dni príjemne teplé ako rozliaty čaj a večery chladné a zároveň otravné štípancami komárov. Oranžový sveter by v podobných končinách určite využila.
Dnes sa jej na ušiach hompáľali dve ryby- jedna biela a druhá tmavomodrá. Rada dávala na obdiv svoj vycibrený vkus k asymetrii. Kedysi boli ozdobou, súčasťou zväzku na kľúče, no nedávno objavila ich zvláštne čaro a usúdila, že na jej ušiach vyniknú oveľa lepšie.
Prečo by sa mali vrchnáčiky z piva vyhadzovať, keď môžu slúžiť ako netradičný prívesok? Premýšľala počas pregĺgania piva. Kúpila ho v čínskej štvrti, pochádzalo z Thajska a chutilo ako acetón. Nič to však nezmenilo na veci, že malo úžasnú etiketu: dva slony, slony prinášajúce šťastie, hlavne preto ho pila. Svoje šťastie na etikete dá neskôr odmočiť v teplej vode a nalepí ho na plátno, kde zbiera podobné obľúbené artefakty každodenností. Neskôr z takto vytvorených obrazov usporiada výstavu, v duchu to plánovala už niekoľko mesiacov.
Copyright: ALICA ZÁHORSKÁ 2010
Odmalička si pestovala dlhé vlasy. Znamenali pre ňu spätosť s osobnou históriou a dodávali jej ženské sebavedomie. Jedného dňa však nečakane priplával náhly príval androgýnnej inšpirácie. Od známeho zadovážila strojček, potajomky uskutočnila vymyslený zámer a odstrihnuté vlasy prišila na pripravovaný obraz. Výsledok bol v celku uspokojivý, keďže mala pekný tvar lebky a poddanie sa intuícii hodnotila tentokrát pozitívne. Napadlo jej, že si založí poznámkový zošit, do ktorého bude zbierať reakcie okolia. Bavili ju úlety meniace smerovanie života podľa nezaručených pravidiel.
Ba dokonca jej nový image pomohol k získaniu novej práce. Zamestnali ju v známych hudobninách, pretože majiteľovi pripomínala Shinéad O´Connor. Mala však nastúpiť až ďalší týždeň, a tak sa rozhodla zvyšný čas venovať pomalým mestským prechádzkam.
Rada si predstavovala veci, ktoré v skutočnosti neboli, takmer ako to robila Amélia z Montmatru, lenže ona žiadnu Améliu nepoznala. Napríklad keď na vlakovom nástupisku počúvala mužský hlas s ťažkým ázijským prízvukom, domýšľala si, že namiesto príchodu vlakov hlásil predpoveď počasia. ,,Vážení cestujúci, dnes bude fúkať silný vietor, takže si nezabudnite utiahnuť šále a obliecť hrubé oranžové svetre.“
...
V ten istý deň našla na chodníku zápisník. Po ceste domov ho celý prečítala a tak jej zachutil, až ho nakoniec naozaj zhltla. Nebol to denník v klasickom slova zmysle, ale plánovací diár. Jeho majiteľ si doň zapisoval plány do budúcna, na čom musí popracovať, v čom sa zlepšiť. Pomyslela si, že s týmto človekom by mohli byť dobrí priatelia. Páčilo sa jej, ako dotyčný rozmýšľal, štýl, akým kúskoval život na hodiny a dni bol pre ňu vrcholom systematickosti a dokonalosti. Netrvalo dlho a majiteľa zápisníka vypátrala. Ten ju samozrejme obaril svojím sympatickým zjavom, a tak sa pod vplyvom všetkých romantických okolností museli dať dokopy. A to akurát v čase, keď sa rozhodla zbaviť vlasov, obrátiť svoj oranžový sveter naruby a zmeniť sa na androgýnnu bytosť.
Asi po mesiaci zistila, že niečo nie je v poriadku. Akosi prirýchlo jej začalo rásť brucho zároveň veľkosťou pŕs. Svet v ktorom žila tiež náhle menil svoje kontúry. Prestala rozmýšľať o farbách a hlásateľ v príjazdovej hale bol opäť len človek so zlým prízvukom: ,,Vlak číslo 850 je pristavený na nástupišti 5 koľaj 2.“ Na toto ešte nebola pripravená. Biologický otec dieťaťa bol pre ňu stále viac-menej iba majiteľom zápisníka, ktorý našla a potom z nadšenia zhltla. Rodičia ešte ani nevedeli, že si vyholila hlavu a už ich mala šokovať tehotenstvom? Nemala skutočný domov, vystlané hniezdočko, ani našetrené peniaze. Určite by raz chcela mať deti, ale ešte nie teraz, je priskoro, nie je pripravená. Sama seba spoznáva, snaží sa prísť na svoje poslanie, na to, ktoré predchádza materstvu.
Copyright: ALICA ZÁHORSKÁ 2010
Na druhej strane bolo pre ňu neprirodzené násilne zastaviť proces tvorby nového života. Tehotenstvo si vysvetľovala ako istú formu daru, ktorý však momentálne nedokázala prijať. Možno to mala byť lekcia, aby začala brať život vážne. Dlho zvažovala pre aj proti a o niekoľko dní si to dala vziať.
Cítila sa náhle prázdna a odlúčená od časti svojho ja. Počula príbehy od žien, ktoré jej vraveli, že prvýkrát je to vždy najhoršie. ,,Keď pôjdeš na potrat po piatykrát, stratíš tú počiatočnú precitlivenosť.“ Opakovali niektoré s úsmevom na perách. Zaprisahala sa, že po druhýkrát to už nespraví, že si bude dávať oveľa väčší pozor. S majiteľom zápisníka sa musela rozísť, keďže každý pohľad naňho znamenal aj vyplavenie ďalších nepríjemných pocitov viny.
Po rozchode a prvom potrate si uvedomila, že jej život už nebude nikdy taký ako predtým. Nevedela, či bude horší alebo lepší, uvedomovala si však prelomenie akejsi dôležitej a bolesť obnažujúcej bariéry.
...
Z prechádzky prišla domov vyčerpaná a hladná. Vyzliekla svoj nový oranžový sveter, zavesila ho na vešiak a utekala si napustiť vaňu s veľkým množstvom peny. Ryby si z uší nesňala, vedela, že si veľmi rady zaplávajú spolu s ňou.
