Kaštieľ, ktorého zaužívaný názov je Veľký kaštieľ, tróni na kopci nad ranogotickým rímskokatolíckym kostolom, renesančnoou zvonicou i renesančným kaštieľom Sóosovcov (zvaným Malý kaštieľ). Kostol ho svojou vežou síce prevyšuje, ale mohutnosť objektu kaštieľa na návrší v historickej zóne Hanušoviec nad Topľou vyvoláva dojem jeho absolútnej dominancie nad ostatnými historickými i novodobými budovami.
Tento kaštieľ bol postavený v rokoch 1760 – 1766 bratmi Tomášom a Jozefom Dessewffyovcami ako bloková dvojpodlažná stavba so štyrmi trojpodlažnými nárožnými vežami pravdepodobne úpravou staršieho objektu zo 17. storočia. Strecha je šindľová; nárožné veže majú strechy zvonovitého tvaru.
Pohľad na kaštieľ z čelnej strany si možno vychutnať aj na jednej z pohľadníc zo zbierok maďarského Zemplén Museum. Pohľadnica pod názvom Tapolyhanusfalva – Gróf Dessewffy kastély je z rokov 1915 – 1919. Po oboch stranách nárožných veží sú vstupné bráničky do vnútorného areálu kaštieľa, ktoré sa nezachovali.
Architektúra kaštieľa nesie retardované renesančné prvky. Arkády na fasáde medzi vežami do vnútorného dvora kaštieľa boli pôvodne otvorené.
Hlavný vstupný portál má postranné pilastre so supraportou, v ktorej bola uložená nápisová tabuľa a štít s kamenným erbom Dessewffyovcov.
Majitelia kaštieľa - Dessewffyovci - pochádzali z Černeku, z kraja Požega v západnej Slavónii (východné Chorvátsko). Začiatkom 16. storočia počas tureckých nájazdov padol do rúk Turkom aj majetok Dessewffyovcov. Ján Dessewffy sa preto s niekoľkými listinami z rodinného archívu pobral do Bratislavy. Po bitke pri Moháči (1526) začal boj o uhorský trón medzi Jánom Zápoľským a Ferdinandom Habsburgom. Dessewffyovci boli vždy verní kráľovi a túto tradíciu dodržal aj spomínaný Ján, ktorý síce nebol vojakom, ale dal sa do politických služieb kráľa Ferdinanda. Bol kráľovským komorníkom, dôverníkom, člen rádu rodosských tytierov, radca a potom aj predseda uhorskej komory a správca kráľovského dvora v Bratislave. Za vernosť sa kráľ Jánovi Dessewffy náležite odmenil - daroval mu majetky patriace k hradu Kamenica (Kamenica nad Torysou). Z tejto kamenickej vetvy Dessewffyovcov pochádzali aj majitelia hanušovského Veľkého kaštieľa.
Štefan (III.) Dessewffy (syn Františka IV. Dessewffyho), ktorý bol privržencom Imricha Tökölyiho, Františka II. Rakóciho mal s manželkou Klárou Semseyovou zo Semše päť detí, z ktorých jedno zomrelo. Keďže Štefan III. v čase protihabsburských povstaní zahynul a zostali po ňom štyri siroty, v roku 1688 sa obrátili na kráľa Leopolda s prosbou, aby sa im skonfiškované dedičstvo po starom otcovi a rebelantovi otcovi vrátilo. Z týchto štyroch detí syn Štefan, narodený v roku 1667 v Hanušovciach, následne dosiahol skvelú vojenskú kariéru, a to vďaka bojom o Budín a iným vojenským bitkám na strane kráľa. Píšu o ňom, že v Hanušovciach založil mníšsky dom (bez bližšieho určenia). Štefan zomrel slobodný a bez detí vo Finticiach 28. júna 1742.
O spoluzakladateľoch Veľkého kaštieľa vieme, boli vojenskými hodnostármi v službách Márie Terézie. Jozef Dessewffy, narodený v roku 1702 v Drienove sa v roku 1744 stal majiteľom 4. husárskeho pluku. V roku 1752 dosiahol hodnosť poľného maršala. V roku 1754 získal pre seba a svojich potomkov grófsky titul bez donácie.
Jedným z hanušovských zemepánskych patrónov bol Július Dessewffy, ktorý okolo roku 1850 dal v Hanušovciach vybudovať rímskokatolícku ľudovú školu, o čom sa píše v Storočnici košickej diecézy (A Kassai százeves egyházmegye törteneti nevtára ..., Košice 1904).
Súčasťou areálu kaštieľa bol aj rozsiahly park, ktorý vznikol koncom 19. storočia prebudovaním pôvodnej okrasnej záhrady z polovice 18. storočia. Napriek tomu, že v súčasnosti je park evidovaný ako národná kultúrna pamiatka, z pôvodného rozsiahleho areálu sa dodnes zachovalo len chabé torzo.
Po ukončení 1. svetovej vojny a vytvorení I. ČSR sa Dessewffyovci stiahli na juh do Maďarska a kaštieľ zverili do rúk správcu Janiša, resp. Janiča (v rôznych zdrojoch sa jeho meno uvádza rôzne). Ten koncom 30. rokov 20. storočia spáchal samovraždu. V roku 1942 tu sídlila Ústredná správa pracovných táborov Hanušovce nad Topľou, Petič, Bystré, Nižný Hrabovec a Jarabá pre tzv. asociálne živly. Počas tejto neslávnej etapy histórie bývalého grófskeho sídla bola v stajni pri kaštieli zriadená aj ošetrovňa pre zaradencov do táborov a v kaštieli sa nachádzal i vojenský intendačný sklad.
V roku 1945 majetky Dessewffyovcov boli skonfiškované a pôda rozparcelovaná. Vtedajšie povereníctvo pôdohospodárstva pridelilo Veľký kaštieľ povereníctvu školstva a toto ho pridelilo tunajšej osemročnej strednej škole až do roku 1957, pokiaľ do užívania nebola odovzdaná stavba novej školy na Kukorelliho ulici. "... rozlúčka so starým kaštieľom bola radostná. Mnohí zo starších, i zo žiakov si spomenuli na dni chladna, keď učupení v kabátoch, často v zadymenej miestnosti počúvali výklad učiteľa. Iste si spomínali i na dni, v ktoré museli presadať z miesta na miesto, kde ešte dažďová voda z klenbí nekvapkala." (Výňatok z hanušovskej kroniky.)
Ako sa uvádza v hanušovskej kronike, 1. apríla 1949 zriadili v sále Veľkého kaštieľa kino pod názvom Jednota, ktoré presunuli do Malého kaštieľa až začiatkom 70. rokov, keď začala jeho rekonštrukcia. Pod označením "sála" mal kronikár na mysli bývalý žltý salón, jednu z najkrajších kaštieľnych miestností, ktorú si môžete do detailov pozrieť tu - na pohľadnici z roku 1902 (jej autorom bol v tom čase populárny a uznávaný bardejovský fotograf Adolf Divald). V súčasnosti túto miestnosť nazývajú reprezentačná sieň.
V západnom trakte kaštieľa sa v 50. rokoch 20. storočia nachádzali sklady umelých hnojív pre poľnohospodárov, ktoré začali kaštieľne múry rozožierať.
V roku 1956 prešiel Veľký kaštieľ pod správu povereníctva kultúry, ktoré v tom čase malo zámer ho opraviť a potom využiť na zdravotné, kultúrne a rekreačné ciele. A tak v decembri 1956 sa začala a v jari 1957 ukončila oprava prehnitej strechy, ktorú pokryli novým šindľom.
V hanušovskej kronike v zázname za rok 1974 je citovaný článok z Východoslovenských novín bez bližšieho určenia:
V súčasnosti aj starý hanušovský kaštieľ dostáva nový šat. Keď som sa tam posledný raz zastavil, majster Bačo s pomocníkmi tesali z pieskovca rímsy a reliéfy, lebo pôvodné už stihol zničiť zub času. Celú renováciu i s menšími vnútornými úpravami, vrátane inštalácie ústredného kúrenia, zabezpečuje výrobné družstvo Stavba z Prešova nákladom päť miliónov korún.
- Tu, kde sa voľakedy pechorila „urodzená“ smotánka, zriadi sa okresné múzeum, pamätná izba SNP, galéria i knižnica – vysvetľuje tajomník.
- A sklepné pivnice pod kaštieľom chceli by sme využiť na štýlovú vináreň. Neskôr možno aj dve zo štyroch bášt premeníme na turistické nocľahárne.
Z pôvodných zámerov využitia zrenovovaného kaštieľa sa skutočnosťou stalo múzeum a vináreň v pivničných priestoroch.
V roku 1976 sa Veľký kaštieľ stal sídlom Okresného vlastivedného múzea v Hanušovciach nad Topľou. Kaštieľ tak získal správcu, ktorý sa oň staral a zveľaďoval ho i s bezprostredným okolím.
Hanušovský kaštieľ Dessewffyovcov na videu z vtáčej perspektívy:
Ďalšie články o Hanušovciach nad Topľou, ich okolí a Hanušovčanoch
1. Hanušovce nad Topľou (pilotný článok); 2. Hanušovce nad Topľou – renesančný sóovský kaštieľ; 3. Hanušovská kalvária; 4. O Oblíku v Slanských vrchoch, jednej výstave a ceste na Oblík pred 170 rokmi; 5. Medziansky hrádok a 800ročnica najstaršej písomnej zmienky v Šariši; 6. Nazmi Redžepovič a jeho „hanušovská zmrzlina“; 7. Folklorista Andrej Velčko, objaviteľ Šarišskej polky, jubiluje; 8. Deti spod Oblíka
Poznámka: Meno Dessewffy by sa podľa pravidiel slovenského pravopisu malo písať foneticky. Avšak rôzni autori zaznamenávajú fonetickú podobu tohto priezviska rôzne (Dežöfi, Dežefi). Z tohto dôvodu považujem za správne uvádzať jeho autentickú podobu.
Základné faktografické údaje čerpané z: 1. Kol.: Pamiatková zóna Hanušovce nad Topľou - zásady ochrany. Prešov 2014. 2. História rodu Dessewffy. In: http://www.obecmarhan.sk; 3. Kronika mesta Hanušovce nad Topľou.
