Stal sa u nás, na východe. Nasadla som v Prešove. Ľudí veľká záplava, ale jedno miesto na predných sedadlách čakalo asi práve na mňa. Tak som sa usadila celá šťastná. Po dlhej ceste v rýchliku som potrebovala pohyb, a nie stáť na jednom mieste, na jednej nohe. Bola som unavená a šli na mňa driemoty. Zrazu som si uvedomila, že hneď na prvej zastávke pri nemocnici stojíme už akosi dlho. Snažila som sa pochopiť, čo sa deje. Strašne som chcela byť už doma, no zľakla som sa, že autobus sa pokazil a moje cestovanie sa nechcene predĺži.
Šofér sa správal akosi divne. Čosi úporne hľadal. Prezeral všetko, čo bolo v jeho blízkosti. Dokonca aj z autobusu vyšiel a tuším nakukoval do uložného priestoru pre kufre. Po tom sa vrátil späť do autobusu a nanovo prezeral priestor okolo seba. Nakoniec sa rozhodol pre mobil.
- Dze maš kotuče na cestovne ľistki? - opýtal sa niekoho v telefóne.
Očividne dostal odpoveď, ktorá ho neuspokojila.
- Už som šicko prehľedal, a kotuča nigdzej. -
Hlas v mobile mu najprv zrejme radil, aby sa vrátil späť na autobusovú stanicu.
- Ta ja už śe ňevracam, - odpovedal,
Nato ho asi začal presviedčať, aby v hľadaní neustával, aby to nevzdával, lebo šofér zakončil dialóg slovami:
- Dobre, ta eśče skuśim raz, - povedal.
A pustil sa do hľadania odznova. No opäť bezvýsledne. Znova zavolal, niečo povedal a hovor rýchlo skončil. Cestujúcim, ktorí čakali za cestovnými lístkami povedal, aby nastúpili, že ich kúpia dodatočne. - Kedy? - pýtala som sa v duchu sama seba. Začalo ma zaujímať, či spoznám dohru celého prípadu.
Na kapušianskej rovni, na krajnici štvorprúdovej automobilovej premávky, autobus zastal. Oproti - pri druhej krajnici - zastal jeden z oprotiidúcich autobusov. Náš pán šofér vyšiel z autobusu a utekal ku kolegovi. Späť do autobusu sa vrátil zbavený ťažkého kameňa na srdci. Hneď po naštartovaní začal vydávať cestovné lístky asi desiatim cestujúcim, ktorí sa v autobuse nachádzali zatiaľ de facto nelegálne. Jedna pani, ktorá nastupovala v Kapušanoch, sa určite divila, čo sa deje vnútri autobusu, keď šofér jej dlhú dobu neotváral dvere, až keď vydal cestovný lístok poslednému cestujúcemu.
Zámerne neuvádzam dátum ani číslo autobusového spoja. Z rozhovoru som nadobudla dojem, že pán šofér len narýchlo niekoho zaskočil v službe. Je jasné, že si mal všetko skontrolovať predtým, ako vpustil dovnútra autobusu prvého cestujúceho. Všetci sme však ľudia, teda robíme aj chyby. Niektoré sú menšie, iné vážnejšie. Som presvedčená, že tohto pána šoféra v živote už nič podobné nezaskočí, lebo odteraz si vždy spomenie na prežitú situáciu. Ja osobne som však mala oňho strach práve vo chvíli, keď prebehoval tam a späť štvorprúdovú cestu. Vďaka Bohu, všetko sa skončilo dobre.
