Bála som sa horúčavy, no bola mi zima. V Kysaku ma poriadne prevetralo, a tak teplé kupé vytvorilo príjemnú pohodu. V Spišskej Novej Vsi som na chvíľu osamela. Všetci prestupovali na Levoču, aby na Mariánskej hore odovzdali bolesti a trápenia a nabrali novú silu do ďalších dní. V Poprade sa kupé znova zaplnilo. Ten mladý pár sprevádzaný atraktívnou ženou bol po nejakej nehode. On mal ortopedický korzet okolo krku a pohyboval sa trochu strnulo. Ona mala jednu ruku v sadre, druhú celú od modrín, bielko pravého oka preťaté krvavou škvrnou. Smiali sa i jemne čierno žartovali. Asi uvoľňovali napätie v sebe i okolo seba, možno medzi sebou. Pomyslela som si, že ak idú z nemocnice domov, prečo pre nich nedošli autom? Vzápätí som si pomyslela, že som poriadna hlupaňa. Ani ja by som tesne po havárii nesadla znovu do auta. Keď som pred časom po prudkom zabrzdení kolobežky cez ňu preletela a urobila salto príkrym zrázom do potoka, tiež som chvíľu mala pocit, že sa vo mne už navždy usadila fóbia dokonca i z jazdy autobusom dolu Petičom na prednom sedadle. V buse totiž rada sedávam vpredu. No vtedy – v tom jednom momente – som to rýchlo oľutovala; dvihlo mi žalúdok a zahmlilo pred očami pri náhlom pocite, že ma vyvrhne zo sedadla i z busu a ja sa budem znova kotúľať dolu strmým svahom.
V Štrbe sme sa na chvíľočku všetci svorne zabávali na „Strbáááaaa... stéjšn“, ktoré neodolateľne krásne spevavo hlási z reproduktora anglický gentleman. Vari niet žiadnej cesty rýchlikom ZSSK na trase Kysak-Bratislava a späť, aby sa na tom počas jazdy vlakom cez Štrbu aspoň niekto neusmial. Dokonca som zažila skupinu študentov, ktorí na ten moment už vopred čakali a ako keď dirigent taktovkou naznačí správny okamih nástupu hudobného nástroja či hlasu spevákov, aj oni na zlomok sekundy presne, v tom istom rytme a tempe, tým istým spevavým tónom spolu s hlasom z reproduktora všetkým ostatným prítomným cestujúcim zborovo zahlásili „Strbáááaaa... stéjšn“.
V ten deň som do Trstenej cestovala aj vláčikom Oravka, ktorý vyráža z Kraľovian. Nemá už drevené sedadlá ako som v detstve bola zvyknutá na podobné vláčiky doma na východe. Ale ide presne tak pomaličky, že by ho aj kravky predbehli.
V Dolnom Kubíne sa vláčik zaplnil skupinou detí s ich vedúcimi. Dve si prisadli ku mne a začali sa medzi sebou rozprávať po rusky. Neodolala som a prihovorila sa im. Boli to Moskovčanky. Deti sú športovci, mladí volejbalisti a na Slovensko chodia na športové sústredenia. Teraz sú tu už siedmy rok. Veľmi sa im u nás páči. Keďže bola nedeľa, čas odpočinku, vybrali sa na návštevu Oravského hradu. Zahovorili sme sa o Moskve natoľko, že v Oravskom Podzámku takmer zabudli vystúpiť. Tešilo ma, že po rokoch som si trošku pokonverzovala v ruštine, hoci zopár výrazov som už musela poriadne loviť v pamäti.
Vzápätí si ku mne prisadli statní postarší Oravci. Jeden z nich držal v ruke krásny ručne vyrezávaný ozembuch. Vraj idú na rodinnú oslavu; trochu opekačky, trochu spevu, hudby, aby družná zábava bola čo najlepšia. Popriali sme si navzájom krásny deň.
Kdeže sa podeli tvoj spev a hudba, sestrička moja? Aj obloha v Trstenej si v ten deň trochu poplakala.
Prečítajte si tiež:
Kalamitná odysea; Na letisku III.; Na letisku II.;
Na letisku; Revízor; Šou v autobuse;
Vodič, prosím, daj chodcovi prednosť; Chrápajúci virtuóz
Kto z cestujúcich verejnou hromadnou dopravou ostatným vadí?
Stručne o londýnskej hromadnej doprave nielen v čase olympiády
O lízankových dámach a ich dopravnej službe
London-Harrow II. - Miesto prvej smrteľnej nehody vodiča auta v GB
