Od nemocnice som sa pustila pešo k Hlavnej. Keď som začala fotiť, nabrala som nový dych.
Na jednom múriku odpočívala čiapka. Kto ju stratil, možno ju tam ešte nájde.
Dnes už je málo takých predzáhradok, aké mali moja hanušovská babka - teda plné kvetov a kvetov a kvetov. Plieť burinu pomedzi ne ma nikdy nebavilo a zrejme ani mnohých ďalších mojich súčasníkov, lebo dnes nad kvetmi prevažuje tráva. No už burcujú včelári, že včelie robotnice nemajú čo opeľovať. Potom nastupuje problém, že nie je ani dostatok sladkého nektáru, teda nebude ani dostatok medu.
Kované ploty je to, čo sa mi páči. Čerstvou farbou som ich natierala rada. Určite radšej ako plela burinu. K burine sa bolo treba zohýnať stále, ploty stačilo ofarbiť raz za čas. No ani toto nemusí každý milovať.
Tu je to naopak - múr a bránička nové, dvor na novotu ešte len čaká.
Ten parčík s kamennými sochami sa mi od prvopočiatku vždy páčil. Sála z neho pokoj a usporiadanosť, čo v bežnom živote nám, ľuďom, zväčša chýba.
Nad parčíkom bdie sv. František z Assisi, ktorý miloval Boha, ľudí i celú Božiu prírodu a ktorý Slnko nazýval svojím bratom a Lunu sestrou. A tak si ho ochrancovia prírody zvolili za svojho patróna.
Staré zničené múry sa stali pôdou pre nový život.
Okno do sveta. Asi stojím na nesprávnej strane.
Co se škádlivá, to se rádo má. - Pozor, chlapče, pred chvíľou švitorila ako holubička, teraz chce kopnúť.
Koľkokrát za svoj život som tadeto prešla? Mnohokrát. Až dnes som si naplno uvedomila jeho krásnu majestátnosť.
