No pokiaľ si pamätám, kyslé domáce mlieko bola pre mňa vždy lahôdka. Starí rodičia z maminej strany boli gazdovia. Chovali kravy, a tak o čerstvé mlieko u nich nikdy nebola núdza. Ku babke som cestovala počas leta na prázdniny. Strávila som tam vždy minimálne jeden týždeň. Spoza babkinho chrbta som sledovala ako dojí kravy. Bála som sa viac priblížiť, aby ma nekopli. Scedené mlieko sa krásne penilo. Ale nie pre mňa. Akonáhle babka končila dojenie, utekala som preč, len aby ma nenúkala tým „dobrým, predobreným" mliekom.
U nás doma sme kupovali mlieko z obchodu. Privážali ho z mliekarne alebo z nejakého JRD vo veľkých hliníkových kanvách a medzi kupujúcich sa rozdávalo tak, že sa odčerpávalo veľkou naberačkou do malých kanvičiek, ktoré sme v našom regióne volali dinerky. Až neskôr prichádzalo mlieko do obchodov v sklenených fľašiach, sáčikoch, krabiciach...
Pokiaľ sa mlieko nezačalo pasterizovať, dávali sme doma „skyškať" aj kupované mlieko na výrobu tvarohu. Ale domáce kyslé mlieko bolo niečo úžasné. To nebolo mlieko, tekutina, to bola jedna veľká mliečna huspenina. Na jej povrchu sa vždy aj po odobratí stále objavovala smotana. Naberačkou sme ukrajovali kyslé mlieko do pohárov, rozhabarkovali ho lyžicou a zapíjali ním varené zemiaky zaliate spraženým maslom na cibuľke. Nepotrebovali sme k tomu žiadne mäso. To bola dobrota!
Ale sladké mlieko som nemohla ani cítiť. V škole som vždy mala veľké problémy, keď som v jedálni zacítila mliekovú polievku. Po jedálni som vtedy chodila so zatkaným nosom. Neviem, kto kedy vymyslel takú gebuzinu. Ani mnohí z tých, ktorí mlieko milovali, ju nemali radi.
Bez mlieka som takmer vždy pila aj kávu. Najprv sladenú, neskôr bez cukru. Poriadne silnú tureckú kávu, smrťáka. Čistú kávu niekoľkokrát za deň. Jej chuť bola úžasná, ničím nekazená.
Keď dcéra odišla do Londýna a ja som tam začala prichádzať na návštevy, zrazu sa stal pre mňa reálnosťou aj „čaj o piatej". Vlastne, je to tu iba také anglické klišé, lebo čaj v Londýne pijú kedykoľvek počas dňa.
Doma som čaj pila, iba keď som bola chorá, bylinkový alebo ovocný. Iba pri črevných problémoch silný čierny čaj. A niekedy veľmi dávno som v Moskve s obľubou pila perfektný ruský čaj, z ktorého sa pripravila najprv silná zavárka. Po niekoľkominútovom vyluhovaní sa z malého porcelánového čajníka porozlievala zavárka na dno šálok a zaliala prevarenou vodou zo samovaru. Čaj sme ochucovali cukrom. Lepší čierny čaj som doposiaľ ešte neochutnala, hoci na čaj som si už zvykla aj v Londýne.
Keď som v Londýne začala aj žiť, začala som navštevovať kurz angličtiny v škole, čo navštevuje môj starší vnuk. Bol to kurz pre rodinných príslušníkov ich žiakov, ktorí neovládali poriadne angličtinu. A to bol aj môj prípad. Vždy, keď sme sa tam zahraničné mamky (ja jediná starká) stretli, robili nám dve staršie žiačky pred koncom lekcií občerstvenie. Čaj, káva, sušienky. Vždy som si pýtala pripraviť kávu bez mlieka. No raz žiačka postavila predo mňa omylom kávu s mliekom. Povedala som si v duchu, že teda dobre aj tak ... Keď som si z pohára uchlipla, zistila som, že to káva nie je. Príjemná chuť poláskala žalúdok, ale nebola to chuť kávy. Bol to čaj s mliekom. Odvtedy - verte-neverte - si už robím anglický čaj s mliekom. A skutočne mi chutí. Tá troška mlieka silný horký čierny čaj výrazne zjemní. Chuť mlieka necítite, iba lahodnú chuť čaju.
No inak sa mliekom aj naďalej veľmi nekamarátim.
