Keď som bola dieťa, mäso sme jedli len v nedeľu, prípadne aj v sobotu. Cez týždeň sme mäsité pokrmy doma nevarili. Základom bola vždy polievka. Fazuľovú sme robili aj nasladko (so zeleninou a cestovinami), aj nakyslo na cmare alebo smotane, prípadne zelenú fazuľku na kyslo. Kapustová polievka bola buď kyslá kapustnica alebo ako „ľušta“, teda zeleninová polievka, v ktorej základom bola hlávková kapusta. Rascovú sme vždy varili s vajcovými haluškami, podobne aj paradajkovú, lebo s ryžou ju nikto nechcel (iba veľmi zriedkavo s drobnou cestovinou). Milovali sme aj hubovú so zemiakmi alebo s cestovinou, veľmi zriedka sme varili hrachovú. Dedko totiž nemali rád hrach a čo nemali rád môj dedko, tak sa doma spravidla nevarilo. No ak niekomu inému nechutilo to, čo bolo akurát uvarené, vtedy dedko zavelili, že pri jedle sa nevymýšľa a všetci museli pojesť, čo mali na tanieri.
K polievke sa pripravili najmä múčne jedlá. Halušky zo zemiakového cesta s kyslou alebo hlávkovou kapustou, resp. s tvarohom, ale aj s varenými zemiakmi, čo bol v podstate granadír. Zemiakové placky zvané „naľeśňiki“ pripravovali babka nie na panvici, ale priamo nasucho na šporáku. „Naľeśňiki v rure“ bola zemiaková baba, no zemiakové placky pripravovali babka aj vo veľkom liatinovom kastróle (nie panvici) na „šmaľcu“, teda bravčovej masti. Kastról bol dosť vysoký a rúčky na ňom boli tiež liatinové, preto sme ich stále chytali utierkou. Keď som občas mala snahu pomôcť babke, tak som sa na tom kastróle stále popálila – alebo som sa zabudla a chytila uško holou rukou, alebo som pri prevracaní placky vždy nechtiac oprela zápästie o okraj rozhorúčeného kastróla. A tak ma babka radšej hnali preč od šparhetu. Okrem toho v čase, keď v záhradke už bola pekná kapusta s veľkými listami dookola, piekli placky aj na tých kapustných listoch, ale v peci, teda tam, kde sa sádzal chlieb.
Mama zasa vždy rada pripravovala buchty na pare, šišky alebo pečené lekvárové buchty, ktoré sme volali „retuški“. Keď sme už nepoužívali pec na pečenie chleba, zvykla mama zamiesiť cesto a z neho urobila kapustové, zemiakové alebo tvarohové pagáče. Boli iné ako zo zemiakového chlebového cesta, ale nám veľmi chutili. Inokedy to boli rezance s makom, ale ja som mala oveľa radšej rezance s domácim lekvárom.
Na večeru sa niekedy uvarili zemiaky a zapíjali domácim kyslým mliekom. Alebo sa nakrájali na plech, posypali rascou a dali upiecť do rúry. K tomu chrumkavá kyslá kapusta - nič viac sme nepotrebovali. Vlastne som zďaleka nespomenula všetky naše vtedajšie domáce jedlá...
Že to nebolo najzdravšie stravovanie? Koho to vtedy trápilo? Mali sme viac pohybu okolo domu, rôznych domácich prác, ktoré už dávno mnohí nepoznajú alebo na ne zabudli. Vydali sme viac energie, a tak sme jej aj viac prijímali. Problém nastal až vtedy, keď nastal prebytok prijímania nad spaľovaním. Ale to už je o inom.
Články s podobnou tematikou
